ĽUDOVÁ tvorivosť z požitavských obcí a miest Slovenska
Z mojich rodných Šurian a okolia
V minulosti vytvoril náš ľud hodnoty aj tvorbou ľudových piesní, z ktorých nie všetky boli doteraz publikované. Aj naša minizbierka je iba z niektorých miest a obcí, ktoré sa nám podarilo zhromaždiť a zachovať. Nabudúce sa možno pokúsime získať takýto druh ľudového folklóru z ďalších dedín nášho chudobného slovenského vidieka. Prípadne ak máte v archíve zaznamenané také niečo, pošlite nám to do redakcie, radi sa o to podelíme s čitateľmi Humorikonu!
Takmer v každej slovenskej dedinke, požitavský región nevynímajúc, kolujú medzi pospolitým ľudom veselé historky. Prechádzajú, alebo inak povedané, dedia sa z generácie na generáciu a pretrvávajú desaťročia. Ľudia si nimi pripomínajú smiešne príbehy, ktoré sa stali v tej-ktorej obci, či mestečku. Zaujímavé však je, že počujeme ich vždy v inej, nie v tej, kde sa údajne stali, ktorej sa bezprostredne dotýkajú.
V minulosti vytvoril náš ľud hodnoty aj tvorbou ľudových piesní, z ktorých nie všetky boli doteraz publikované. Aj toto duchovné bohatstvo, ktoré nám v tejto podoba zanechali predošlé generácie môže byť akýmsi príspevkom do spoločnej pokladnice slovenskej kultúry! Tieto prekáracie veršíky sú najmä mladej generácii neznáme, hoci majú svoju históriu a aj preto je dobré si ich aspoň takouto formou príležitostne pripomenúť. Tieto veršovačky z Požitavského regiónu, kedysi kde-koho pohnevali, pretože sa ľudia nimi „dopaľovali“, dnes sa už každý nad nimi iba pousmeje.
ŠURANY sú široko – ďaleko známe svojim tvrdým nárečím, ktoré je podobné trnavskému. Preto sa Šurancom ľudia z okolitých dedín posmievali aj takto: „Nyny, lala, kutuši sa bijú!“ Alebo: „Duro, daj tú retaz! Ideme merat tonu.“
V neďalekom Nitrianskom Hrádku (na Várade) sa Šurancom posmievali takto: „Váradani kona drali, Šurančani uchýtali, nemali ho dosť zjedli mu aj chvóst“.
Alebo: „Šurančani gavalíri zjedli žabu na taníri“, alebo: „Šurančani vy ste, obesili by ste, mlynárovho psíka za kus motúzika.“
Šuranci im zasa na oplátku zvykli zanôtiť: “Na Várade na rohu, visí žaba za nohu a to taká veliká ako rýl a motyka.“
Alebo: „Na Várade na zvonici visí žaba na trlici“, alebo: Váradani srnci varili sa v hrnci, nemohli sa vydriapať museli tam pokapať.“
O šurianskom hrade, ktorý stál na Podzámečku:
„Ten šuransky zámeček, je na peknej rovine,
pod ním stojí milá, holubenka sivá, z vínečkem šenkuje.“
Aj takto sa ešte aj dnes príležitostne pospevuje v ľudovej piesni o dnes už neexistujúcom šurianskom hrade, ktorý stál na šurianskej lokalite (ulici) Podzámeček a ešte pred niekoľkými desiatkami rokov sa tu zachovala po ňom studňa.
Povráva sa, že v Šuranoch bývajú hody známe po okolí. Ísť na ne sa vraj nevypláca, pretože hosťov kŕmia iba šalátom, dovezeným do mesta vlakom. Príchod na hody pred dvanástu je predčasný, päť minút po dvanástej hodine je už neskoro.
Kedysi dávno sa v Šuranoch stratil pes. Obecný hlásnik to dával bubnom na známosť: „Stratev sa čérný kutuš s býlíma papučámi. Kto ho nájde, nech kutuša vráti a papuče nech si nehá.“ Odvtedy dodnes Šurancov prezývajú „kutuši“.
Nie je to tak dávno, snáď „iba“ niekoľko desaťročí, čo v Šuranoch mali veľmi starostlivého predsedu MNV, ktorý bol známy svojim silným hlasom. Známi mu hovorili familiárne – richtár! S odstupom času sa tento bývalý richtár často chválil pri náhodných stretnutiach s občanmi slovami: “To boli časy, keď som ja „richtároval“! Vtedy nebolo treba ako dnes zaviesť mestský rozhlas. Pretože keď som ja prehovoril pri artézskej studni na námestí, bolo to počuť po celom meste a aj v priľahlých majeroch.“
Malý Várad (dnes Nitriansky Hrádok, časť Šurany):
Vraj na „Várade“ sa kedysi raz, ešte v starom kostole (dnes majú „Váraďani“ moderný kostol), v organe usadil tchor. Počas omše, keď organista začal hrať sviatočné melódie, tchor sa zľakol a vybehol von. Ľudia sa za ním rozbehli, v snahe chytiť ho. Tchor bol však o niečo rýchlejší a zachránil sa skokom v blízkom živom plote z orgovánu, ktorý patril rodine Hučíkových. Jeden z prenasledovateľov to komentoval: “Škrkév z organu do hučíkevho plotu“. Vraj žijú ešte pamätníci tejto udalosti, ktorí to vedia dosvedčiť. Keď chce niekto pohnevať „Váradana“, zopakuje mu túto vetu: “Škrkév z organu do hučíkevho plotu“.
Alebo, raz sa vyšetrovateľ opýtal občana na nepríjemnú situáciu, ktorá sa stala v obci. Oslovil starého pána Hučíka. -Tak, pán Hučík, popíšte čo všetko ste videli, ako to vlastne bolo? Pán Hučík odpovedal: „Nuž, čo sem videv, to sem videv, jak Raučina Benku drgév…“
„-A čím ho drgév?“ – pýta sa ďalej vyšetrovateľ.
„-Nuž čím? Majzlíkem do prsú…“
Kesa – Bánovská Kesa (dnes Bánov, obec existujúca medzi Šuranmi a Novými Zámkami):
O Kesanoch sa hovorí toľko vtipov ako o Záhorákoch, ba pripisujú sa im aj niektoré príhody o Škótoch, ktorí sú, ako vieme, veľmi lakomí. Či je to tak, ťažko objektívne posúdiť. Kedysi, veľmi dávno niesol „Kesan“ cestou z Nových Zámkov do Bánova na chrbte veľkú fľašu pálenky. Ako sa pred svätým krížom, ktorý stojí povedľa cesty neďaleko obce, uklonil, fľaša sa mu oň zachytila, spadla mu z chrbta a rozbila sa. Nahnevane sa pozrel na svätého a s povzdychom vyriekol: “Aj sem se ti ukloniv, aj tak si mi pálené z chrbta zhodiv.“
Ďalšia klebeta sa vzťahuje tiež na Kesanov, ktorí vraj raz počas zimy naťahovali v kostole lavicu. Mysleli si, že sa im lavica scvrkla, keďže sa na ňu pri sedení v lete vmestilo osem babičiek a cez zimu o dve menej. Starké sa nedovtípili, že na sebe majú zimné kabáty, ktoré zaberajú miesto.
Bánov je veľká obec a tak sa u nich traduje a spomína aj udalosť z fary, pri vyberaní do zvončeka. Vraj po omši sa pochválil jeden občan druhému: „Ale sem s kostelníkem vybabral. Jeden sem mu dav, sedem sem mu zav…“
Mimochodom, o „Kesanoch“ koluje v Požitavskom regióne, i o kúsok ďalej, viac vtipných príhod. Podaktorí vravia, že si ich sami na seba vymýšľajú, aby boli zaujímaví a populárni.
Do obecného kostola nastúpil nový farár, ktorý dosť dobre nerozume tamojšiemu nárečiu. Pri spovedi mnohí občania medzi inými hriechmi počas spovedi povedali „kefél sem si“. Farár tomu nerozumel no za hriechy vždy udelil zopár otčenášov. Netrvalo dlho a farár sa dozvedel, čo to znamená „kefél sem si“. A tak pri najbližšej spovedi bol nekompromisný, najmä keď išlo o mimomanželský styk, zakričal: „Občané, spovedníci vráťte sa, pridávam o jeden otčenáš viac!“
Alebo po obci sa rozchýrilo, že treba všetky domy nalíčiť na bielo, podľa vzoru amerického Bieleho domu. Vraj na Biely dom bomba nepadne!
Vraj pri prechode z letného času na zimný to Kesanom vychádza tak, že v dňoch, keď sa mení čas z letného na zimný majú v obci hody, ktoré im takto trvajú o hodinu dlhšie. A vraj, keď sa na hodovej zábave nikto nepobije, musia hody opakovať.
Fedýmeš (Úľany nad Žitavou):
„Fedýmešan“ (mimochodom, hovoria im aj „pepéškári“, pretože vraj u nich „bíla slípka čírne vajco znísla“) raz kúpil kozu. Aby si privykla, zavrel ju do chlieva a kŕmil. Ona však krmivo odmietala. Nahnevaný sa takto sťažoval susedovi (nárečím): „ Sused, tá moja koza je veľká mršina. Slíže nezé, datelinu nezé, lopúchy nezé, chrchláče nezé, tak čo zé, jej otca zé?…
Komjatice:
Kto by v okolí Požitavia nepoznal Komjatice, kde sú vraj dievčatá veľké klebetnice. Aj komjatické hody majú veľký chýr po okolí. Pretože tam hosťov neradi na hody vidia. Vraj, prísť na hody do Komjatíc 5 minút pred obedom je ešte skoro a päť minút popoludní je už neskoro.
Komjatičania boli známi aj tým, že sa tam vždy na zábave niekto pobil. A keďže chlapiská to boli vždy ozrutné, ako sa patrí, ešte aj teraz ich prezývajú „lapaji“. A Komjatice – Lapajovce. Aj v tejto obci má humor tradíciu, podobne ako aj v ďalších obciach Požitavia.
Kostolný Sek:
Od ucha k uchu sa ešte aj dnes pošepkáva, že v Kostolnom Seku, ktorý je v súčasnosti akýmsi predmestím Šurian, vraj hodili kedysi do vody (do neďalekej Niterky) richtára zo susednej obce. Aby nezostali vinní, kričali po ratu: “Ľudé, vo vode je hastrman!“ Odvtedy im prischla prezývka „Hastrmani.“
Rendva (Radava):
Najznámejšou časťou obce bola dlhé roky časť tzv. Hnilý kút, ktorý niesol meno pravdepodobne po hlinených domoch, ktoré tam dlhé roky stáli. Obec je známa aj chovom kôz. V obci vraj mali kedysi obecné nohavice, ktoré si každý mladoženáč pred svadbou požičiaval od richtára. Známe je široko – ďaleko víno „Rendvanské kysevé“.
Dolný Ohaj:
V obci boli známe škrobárne i pálenica, čo však necharakterizuje miestnych obyvateľov, že by boli „škrobmi.“ Zachovala sa však o nich jedna klebeta: Vraj istý čas holili makové slíže, aby neboli zarastené.
Na jednotlivé obce vymysleli ľudia veršovanky:
ONDROCHOV (dnes už pomaly zániková obec):
„Ondrhov, štyri kočky zadrhóv a tú pátu nemohóv, prišél kocúr pomohóv. Piata sa mu nedala aj kocúra zožrala.“
BÁNOV (Kesa:
Časté požiare v obci dali kedysi podnet k vzniku tejto povedačky:
„Na Bankesy voda horí, so slamou ju dusli, husi boli fajermáni a kačice trúbili.“
Jednému zomrelému sa prihovárali: „Jano múj, Jano múj, čéra večér strýk prišél, aby si mu orat šél. A ty si mu neoral, keď ta pánboh povolal.“
HUL:
„Jedna vranka dve vranky, neberme si Húlanky. Húlanky sú hrbaté, kučeravé, bachraté.“
DOLNÝ OHAJ:
„Ohajčanky milé, máte nohy krivé.
Boli by to sánky voziť tie Lótanky.“ (Lót sú Veľké Lovce).
Pozmenené príslovia a porekadlá
Každé hrable hrabú k sebe. Nečudo, veď ich vynašiel človek.
Ten, kto chce hrať hokej, palicu si nájde!
Staroba choroba a nízky dôchodok.
Nekrič hop, ak si prekročil stanovený limit!
Kam čert nemôže, pošle dotazník.
Čo na srdci, to na zdravotnej kartotéke!
Kamaráti buďme, úplatky si plaťme!
Láska ide cez žalúdok. Asi preto je toľko žalúdočných chorôb.
Hluk škodí. Okrem sirény, ktorá nám oznamuje pracovnú prestávku.
Beriem a dávam úplatky, teda som!
Vlk vlkovi človekom!
Ukáž mi svoju výplatnú pásku a aj ti poviem kto si!
Spí na vavrínoch! – vravia s obľubou tí, čo sa nikdy nepostavili na štart.
Kedysi si ženy trhali vlasy, dnes obočie.
Kopanie jamy druhému nie je robenie diery do sveta.
Dobrých ľudí sa veľa zmestí. Asi preto, že je ich tak málo.
Všetko si vyžaduje svoj čas. Niektoré súkromné veci aj čas sudzí.
Spravodlivosti by sme sa mali dovolať. Veď ona je iba slepá.
Funkcia je miesto, ktoré vám nik neuvoľní zo slušnosti.
Kto skôr príde, ten je mlynár.
Láska nielen hory, ale aj more starostí prenáša!
Z cudzieho krv netečie. S výnimkou dobrovoľného darcovstva.
Nie všetky cesty vedú do Ríma. Niektoré k nadávanou, alebo na nákupy v pracovnom čase.
Nič netrvá večne. Ani privatizácia.
Čo je dobré chváli sa samo, zlé pochvália díleri.
Kam čert nemôže pošle ženu, alebo chlapa s fľašou.
Kto skôr príde ten nielenže skôr melie, ale má aj prednosť pred ostatnými.
Pravda vždy zvíťazí! V rozprávkach a vo filmoch.
Čas sú peniaze, no máme ich iba za čas.
Milan Kupecký
