Vážení slovenskí humoristi, ako vidíte, žiaľ sme slabí a musíme to trápenie ukončiť…
Vážený žiadateľ,
dovoľujeme si Vás informovať, že na základe hodnotenia žiadostí o finančnú podporu z verejných zdrojov poskytovaných Fondom na podporu umenia, ktoré boli podané v rámci výzvy č. 1/2021: program 2.3.2 – Vydávanie internetových časopisov, odbornou komisiou a rozhodnutím riaditeľa Fondu na podporu umenia Vaša žiadosť „Humorikon “
zaregistrovaná pod č. 21-232-00086 nebola podporená.
Bodové hodnotenie a písomný komentár členov odbornej komisie, ktorí žiadosti hodnotili, bude zverejnené v registračnom systéme FPU.
Toto rozhodnutie Fondu na podporu umenia je konečné a podľa článku 4 bodu 8 Zásad poskytovania finančných prostriedkov z Fondu na podporu umenia proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.
S pozdravom,
Mgr. Jozef Kovalčik, PhD.
riaditeľ Fondu na podporu umenia
Odôvodnenie zamietnutia: Odborná komisia odporúča žiadosť nepodporiť vzhľadom na nepresvedčivú kvalitu a formálne prevedenie webu.
No comments – bez pripomienok !!!
Curriculum vitae, alebo aj „totalitný“ životopis autora
Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý, a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí, ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chľastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní, či ísť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala nás chudobných proletárov a bola naším predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám, čo sme boli pri lopate, sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Iľjiča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskej Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť Leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Auróry, z ktorej si dnes strieľa kde-kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý, žiaľ na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnej budúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier či Yetiho, som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garsónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickou vymoženosťou bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou „eróhá“ a ďalšie, ako napríklad možnosť najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajúci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti. Treba dodať, že mi ako autorovi, za prispetia priateľov podnikateľov vyšlo knižne celoživotné dielo, ktoré má názov Aforizmy (Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave). Prinášame zopár myšlienok zo spomínanej knihy:
Hlúposť je dar. Nie však hodný niekoho ňou obdarovať.
Schopný politik je hrozienkom v koláči, ktorý je ochudobnený o hrozienka.
Pred voľbami politici kričali hop, u niektorých sa to prejavilo tak, že im preskočilo.
Vláda dosiahla nemožné. Za necelý rok vládnutia zaostáva o niečo vyše piatich rokov.
Občania voliči naskočili na návnadu háčika, na ktorom sa teraz bezmocne metajú.
Svine majú podobnú fyziológiu ako človek. Niektorí politici majú podobnú iba morálku.
Politické strany sú ako niektoré pandemické bacily. Množia sa delením.
Ak by niektorí politici zobrali rozum do hrsti, v hlave by im nič nezostalo.
Rozumného človeka sprevádza celý život myslenie, politika reči.
Chybný krok sa robí hlavou.
Rada je zbytočná vec. Múdry ju nepotrebuje a hlúpy si poradiť nedá.
Mýliť sa je ľudské. Pokým ste vo funkcii!
Krátky výťažok z bohatej tvorby Milana Kupeckého
Z humoristickej dielne
Želanie občanov k výberu na funkciu prokurátora: Lip – šic!
U politikov je charakteristické dohadovať sa namiesto dohody.
Zaujímavé, už aj gorily sa u nás stali chráneným živočíchom.
Ilúzia je pomyslenie, že poslanec príde za voličom aj po voľbách.
Vo filatelii rozhodujú známky. V politike známosti.
Voľby sú pre občana čertovská vec. Pre správne rozhodnutie musia mať z pekla šťastie.
Skutočne chorý poslanec je ten, ktorý už nevládze plniť ani stranícke pokyny.
Ryby neberú, no vládni úradníci berú ako straky.
Záhradkári a poslanci si vždy presadia svoje.
Odvolávanie z funkcie prichádza často ako smrť, neočakávane.
Bol práceneschopný. Zastihla ho štrajková pohotovosť.
Lekárska prax nepozná politika chorého na čisté svedomie.
Zaujímavé, že niektorých obrovitých politikov nemôžeme na televíznej obrazovke ani len vidieť.
Paradox: Hoci populistické sľuby politikov očakávame necháme sa nimi zaskočiť.
Na politických mítingoch ťažko rozoznať či ide o držanie palcov, alebo zvieranie pästí.
Výsledok rokovania koaličnej rady: Tak dlho sa dohadovali, až sa začali hádať.
Poslanec s dobrým návrhom má vždy viac prenasledovateľov, ako nasledovateľov.
Aj v bande naničhodníkov si každý o sebe myslí, že on je ten najlepší.
Žiaľ, niekedy aj politickým klebetám a intrigám hovoríme – verejná mienka.
Bol to dobrý poslanecký klub. Jeho členovia mali veľa spoločného, iba každý mal svoje muchy.
Škoda, že podkurovaním sa nedá zohriať. Ušetrili by sme energiu aj v parlamente počas neplodných debát.
Najčastejšie sa prechádzame politickým spektrom.
Keď sa v parlamente ozýva Hop, odskáču si to obyčajne občania.
Konsenzus občanov sa dosiahne iba pri nadávaní na počasie, manželstvo, futbal, televízny program a na politiku.
Na niektorých poslancov sa dá iba tak spoľahnúť, že očakávate od nich opak toho, čo vám sľúbili.
Zaujímavé, že aj tí politici, ktorí sa práve nepozerajú do zrkadla, vidia iba seba.
Aj v politike sa najväčšie bezcitnosti robia s citom.
Poslanci v parlamente by mali byť ako vajíčka. Mali by sa znášať.
Najviac defektov má duša politika.
Iniciatíve sa počas interpelácií medze nekladú. Iba prekážky.
Vládnuce politické strany sa dohodli, že sa niky nedohodnú.
Priviate vetrom
Rada je zbytočná vec. Múdry ju nepotrebuje a politik si poradiť nedá.
Schizofrenik žije v dvoch svetoch, politik vo viacerých stranách.
Aj v parlamente platí ako v kultúre. Aký scenár, taký kabaret.
Súčasná vláda dosiahla nemožné. Za necelý rok vládnutia zaostáva o niečo vyše piatich rokov.
Ak by niektorí politici zobrali rozum do hrsti, v hlave by im nezostalo nič.
Rozumného človeka sprevádza celý život myslenie, politika reči.
Chybný krok sa robí hlavou.
Nie každý, kto vás dobehne, je športovec.
Deravé zuby bolia. O prázdnych hlavách sa to nedá povedať.
Tam, kde sa končí záujem niečo urobiť, začína sa diskusia.
Aforezy
Mnohých politikov robia človekom viac šaty ako slovo.
Nehádžte flintu do žita, je v chlebe ťažko stráviteľná.
Dobšinského rozprávky sa dostali už aj do nášho parlamentu.
:Premiér často zdôrazňuje, že sme na jednej lodi. Je však načase vymeniť kormidelníka.
Ukáž mi výplatnú pásku, daňové a majetkové priznanie, a ja ti poviem, kto si.
Kto druhému jamu kope, nemusí byť hrobárom. Možno je iba opozičným politikom.
Slovensko je malé na to, aby v ňom bolo toľko podvodníkov, milionárov a mafiánov!
Kto chce hrať hokej, palicu si nájde!
Staroba – choroba, alebo aj nízky dôchodok.
Ak to, čo prežívame, je vysnívaná budúcnosť, tak radšej by som prijal bezsenné noci.
Učiť sa treba do smrti, ale na pomníku sa vám to nemusí vždy objaviť.
Nenadávajte vlastným potomkom do hlupákov. Môže to byť dedičné.
Skutočné vlastné novinárske životné príbehy alebo takmer humoresky
Nevydarený pokus o žart
Stalo sa to v čase, keď sme sa ako redaktori stravovali v spoločnej jedálni spolu s krajskými politickými pracovníkmi na Žabotovej ulici v Bratislave. Už nežijúci kolega redaktor, tiež vysunutý (hovorilo sa nám aj vyšinutí) ma požiadal, aby som mu opečiatkoval stravný lístok na nasledujúci deň. Pretože on sa ponáhľal do služby, ktorú sme my redaktori z vidieka mali raz mesačne a ja som bol na odchode. Teda, mal som možnosť vybrať mu z jedálneho lístka buď rezeň alebo ryžový nákyp. Viem, že na úradnícky rezeň, nazývaný aj žatevný, bol podobne ako niekdajší aparátnici a ostatní kolegovia zvyknutý zo služobných ciest. A ryžový nákyp priam z duše neznášal! Sladkosti mal rád, ako sa hovorí, keď sú u druhých susedov. A čože neurobí človek, pre svojho dobrého priateľa, navyše kolegu? A keďže sme obaja mali zhodou okolností aj zmysel pre humor, nuž tak som mu samozrejme opečiatkoval „dvojku“ – ryžový nákyp. Čo nasledovalo potom som sa od neho dozvedel až na druhý deň dopoludnia z jeho rozprávania cez telefón. Našťastie, jeho počiatočná zlosť už pominula a tak mi celý prípad podrobne vyrozprával. Vraj keď sa postavil do radu na obed (mimochodom to bolo jedno z mála miest, kde aj politickí pracovníci stáli bez rozdielu funkcie v „šóre“) a videl ako stravníci odchádzajú od výdajného okienka s rezňom ako pol bravčovej hlavy na tanieri, a on mal, zistiac podľa jedálneho lístka objednaný ryžový nákyp, v duchu ma priam znenávidel, preklínal a nadával vo všetkých pádoch. Išlo ho priam puknúť od zlosti. No i napokon tomu celý príbeh skončil happyendom. Keď prišiel na neho rad, dočkal sa ďalšieho prekvapenia vo chvíli, keď mu servírka položila na podnos pred nos, rezeň. Spočiatku nevedel ako zareagovať. V tom okamihu bol šokovaný a zároveň postavený pred dilemu-vyjsť s pravdou von, alebo čušať a v tichosti nenápadne zobrať rezeň a sadnúť si k jedálnemu stolu. Keďže spočiatku si myslel, že servírka sa zmýlila. Napokon však prišlo rozuzlenie a pointa celého príbehu. Vydávajúca obedy pri okienku, vidiac ako zostal v pomykove a okúňal sa, ho oslovila: -Viem súdruh Košťany, čo máte na jazyku, a čo asi chcete povedať…nezmýlila som sa…ale vy ste bol jediný z celého kraja, čo si objednal ryžový nákyp a tak sa to kuchárovi neoplatilo robiť…
Trojstupňová kontrola
Bol som služobne vo vtedajšom novozámockom Mäsokombináte. Príslušný vedúci pracovník bral môj príchod až príliš oficiálne, hoci ako vysunutý redaktor som bol znalý tamojších pomerov. Po zvítaní ma hneď informoval o úspešnom uplatňovaní trojstupňovej kontroly (čo bol vtedy hit-výmysel na zabránenie kradnutia-poznámka autora). Nasledoval asi tento monológ. Vraj v ich závode sa tento systém po zavedení úspešne realizuje. Vďaka nemu, ako povedal, sa veruže z ich fabriky nedostane von nelegálne ani kúsok mäsa a o nepití alkoholu počas pracovného času vraj niet pochýb. No on patril zrejme medzi nových zamestnancov a ja som predtým závod navštívil viackrát a poznal dobre pomery v ňom. Potom mala nasledovať spoločná prehliadka závodu. Mala, ale nekonala sa. V zápätí prišli na návštevu závodu páni vyššieho levelu, nepoznal som ich a tak hrozilo, že sa budeme musieť rozlúčiť. Samozrejme, že vedúci ma v úvodnom dialógu nepresvedčil, pretože rozkrádanie socialistického majetku nebol pojem neznámy a menšie či väčšie straky boli žiaľ, v každej výrobnej i nevýrobnej organizácii. Nie sa čomu diviť, pretože doteraz sa nikomu nepodarilo vymyslieť hrable, ktoré hrabú od seba a nič výhodnejšie ako krádež, vlastne pardon, obohacovanie sa (čo znie jemnejšie), neekzistuje. Pretože ak by to nebolo tak, ľudia by prestali kradnúť…Napokon, nie je tomu inak ani dnes, keď sa v porovnaní s vtedajškom, kradne dnes sofistikovanejšie a vo veľkom. A keďže sa mi vedúceho podarilo v krátkom čase presvedčiť, že podnik, ktorý sa delil na porážku, rozrábku, výrobu a expedíciu dobre poznám, súhlasil, aby som vykonal prehliadku sám, že ak vybaví návštevu, príde za mnou. A tak som s jeho dovolením „vyfasoval“ biely plášť a navštívil jednotlivé prevádzky. Sám, bez doprovodu, veď som mnohých tamojších pracovníkov dôverne i menej dôverne poznal. A kam som prišiel, popri získavaní informácií som absorboval do seba aj zopár poldecových pohárikov destilátu. Samozrejme alkohol bol nenápadne ukrytý na každom pracovisku. Nechcem tým povedať, že by sa v onom závode pilo vo veľkom, no kvapka ku kvapke…Až som sa ocitol na stredisku pri konečnej fáze výroby, na expedícii. I tu už boli pripravené naliate poháriky a navyše ma medzitým ako vždy ako nabalili, čo znamená naplnili redakčnú tašku mäsovými výrobkami. Naliate mal aj spomínaný vedúci pracovník, ktorý ma tak vo svojej pracovni vehementne presviedčal o trojstupňovej kontrole. V tom čase sme samozrejme o sebe nevedeli, kde sa momentálne ten ktorý z nás nachádza. Ba ani to, že máme obaja naliate. Zrazu, keď vošiel do miestnosti spomínaný vedúci a ja som bol už potrundžení alkoholom a mal veselšiu náladu, pozdvihol som pohárik akože na zdravie a vyriekol: „Ták súdruh vedúci, na tú trojstupňovú!“ V tom momente akoby zmeravel a takmer skolaboval od „prekvapenia“. Krútil hlavou no nestratil duchaprítomnosť. Otočil sa o stoštyridsať stupňov a pohotovo začal hlava-nehlava „udeľovať“ kárne opatrenia zamestnancom, ktorí počas pracovného času popíjali so mnou. Ostatní, okrem nás dvoch (teda mňa a vedúceho) , nechápali čo sa deje, pretože pravdepodobne išlo o bežnú prax, čo som neskôr pochopil a dal so súvislosti, keď jeden z pracovníkov vyriekol: „Ten vedúci sa asi zbláznil, veď ho čakáme a má ako vždy naliate“. Keď vedúci nahnevaný opustil miestnosť, krútili všetci hlavami, či sa mu vraj náhodou niečo nestalo. Následne som mal čo robiť, aby som celú vec dal na správnu mieru. Najskôr som však vysvetlil pracovníkom o čo vlastne ide a potom som zašiel za oným vedúcim do jeho kancelárie presviedčať ho, že nič sa vlastne nestalo, že nič zlé nenapíšem, ba naopak, a že viem ako to aj na iných pracoviskách chodí. Na moje prekvapenie, on si stále húdol iba svoje, že to nenechá iba tak a vyvodí z toho prísne závery…Ja som sa v duchu doslova rehotal, hoci zo začiatku mi do smiechu nebolo. Samozrejme, že napokon všetko dobre dopadlo. Keď som sa však pri ďalšej pracovnej návšteve v ich závode stretol náhodne s oným vedúcim pracovníkom, samozrejme ako vždy nabalený, skalopevne ma presviedčal, že udelil za ten prehrešok kárne opatrenia a na záver nezabudol zdôrazniť, že u nich „funguje“ spomínaná trojstupňová kontrola na sto percent.
Ako som „zachraňoval“ Celulózku
Raz sme mali v redakcii výrobnú poradu, kde okrem iného odznel problém vtedajších Juhoslovenských celulózok a papierní v Štúrove, ktoré mali ohrozenú výrobu v dôsledku nedostatku druhotných surovín. Táto situácia sa ma bytostne dotýkala ako vysunutého redaktora v tomto regióne. Všetci sme spoločne dumali ako na stránkach nášho denníka tejto situácii pomôcť, keď nie inak, aspoň na papieri. To sme však nevyslovili nahlas, ale iba si všetci mysleli. Keď porada gradovala a čakal sa na môj fundovaný názor, vošla mi ako humoristovi do mysle vtipná replika, ktorú som vyriekol: „Ako pomôcť celulózke a zberu papiera? Mohli by sme aj tak, že zvýšime remitendu!“ Okamžite na to nastal rehot na plné ústa tých duchaplnejších a odvážnejších. Tí ostatní, ktorí buď nepochopili pointu, alebo dostali strach a ako vždy pri takýchto situáciách v prítomnosti šéfredaktora sa zachovali opatrne, alibisticky a zostali s vážnou až kamennou tvárou. Malou útechou im bolo hrobové ticho, ktoré po tomto mojom výroku nastalo.
Racionalizačná dielňa
Istý čas sme na podnet nášho nadriadeného redakčno-stranícko-aparátnického orgánu zavádzali v redakcii rôzne inovované rubriky. Trebárs „Ľudia na pracoviskách sa pýtajú-zodpovední pracovníci odpovedajú“ (myšlienka to bola dobrá), hoci ja osobne som ju medzi užším kolektívom vtipne „premenoval“ na rubriku „Ľudia sa pýtajú-zodpovední pracovníci sa vyhovárajú“. Ďalej to boli rubriky na fiktívnom základe ako „Jeden deň z ušetreného“, „Odborárska miliarda“, „Sami sebe“, ktorú som prezentoval a doplnil výrokom „Sami pre seba“. O týchto umelo vymyslených nápadoch bolo umením napísať niečo, pretože podobne ako niektoré ďalšie hnutia v rámci socialistického súťaženia a záväzkového hnutia boli viac menej iba na papieri a pripomínali mi stavanie vzdušných zámkov. Jedným z hitov bol napríklad aj vznik „Racionalizačných dielní.“ Na ich margo sa raz v našich novinách objavila krátka správička od nášho dopisovateľa v tom zmysle, že tam a tam veľmi dobre „funguje“ racionalizačná dielňa. Bol to podnet a tip pre nás redaktorov, ktorý bolo treba zúžitkovať. Zhodou okolností patrila takáto dielňa do môjho regiónu. A tak som dostal od vedúcej oddelenia úlohu, aby som napísal o tejto dielni reportáž. Nuž čo, príkaz je príkaz a tak som zavítal do spomínanej racionalizačnej dielne medzi jej pracovníkov. Čo sa potom udialo, vyznelo napokon ako vtip. Po príchode do dielne sa mi ako osobe od pera dostalo (v tom čase keď ideológia vládla nad peniazmi), od vedúceho privítanie, ako sa patrí. Po usadení sa v pohodlnom kresle sme si postupne dali kávu s rumom a následne vypili pohárik či dva, ako sa hovorí, na zblíženie sa. Nasledovalo potykanie si a mohol tak začať rozhovor na danú tému-racionalizačná dielňa. Bol to dôverný dialóg, občas prerušovaný objatím sa a časom neoficiálny, keďže nálada bola obojstranne výborná. Prekvapenie v podobe pointy prišlo až na záver, krátko pred rozlúčkou, keď málom sme sa nedostali k danej téme, kvôli čomu som vlastne prišiel. -Milan, môžem hovoriť s tebou na rovinu? – znela otázka vedúceho racionalizačnej dielne. -Samozrejme!- súhlasil som.-Tak, súdruh redaktorko, vec sa má tak. Doteraz sme mali na vchodových dverách štítok s nápisom „Dielňa“, ktorý sme pred niekoľkými dňami zmenili na oznam „Racionalizačná dielňa“. A to je jediná zmena, ktorú sme doteraz urobili…
Milan Kupecký
—————————————————–—-————————————————————
Ak nám chcete pomôcť skvalitniť noviny, respektíve podporiť slovenskú kultúru v oblasti humoru a satiry, máte možnosť poukázať nám legálne 2% z dane na podporu Humorikonu. Sme riadne evidovaní na daňovom úrade. Prípadne telefonický kontakt: 0907 905 537.
Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
PODPORTE nezávislé médium Humorikon – jediné slovenské internetové médium svojho druhu! Všetok obsah na týchto stránkach je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na ich skvalitnenie. Mimochodom, zaznamenali sme už 27 000 vzhliadnutí a obsahom je zaradenie približne za vyše ročné obdobie približne 1510 príspevkových strán od desiatok popredných slovenských i zahraničných autorov, profesionálnych humoristov, tvorcov duchaplného slova a vtipnej karikatúry!
Môžete tak urobiť i prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————
