Zmysel pre humor objavil v sebe až po skončení základnej vojenskej služby. Popri účasti na rôznych rozhlasových súťažiach sa stal aktívnym dopisovateľom do zábavných relácií. Písal najmä drobné literárne útvary – aforizmy, humoresky a to na rôznu tému, vrátane športovej. Publikoval aj vážne príspevky, najmä spravodajstvo a vďaka tejto dopisovateľskej aktivite postupne pracoval v rôznych redakciách. Najskôr ako športový redaktor v okresných novinách, potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr v Roľníckych novinách. Po tzv. „Nežnej“ mu ponúkli prácu v Novom Roháči, kde bol krátky čas aj šéfredaktorom. Na sklonku kariéry ako dôchodca vydal päť humoristických kníh. V súčasnosti sa podieľa spoločne s ďalšími poprednými humoristami na tvorbe satiricko-humoristických internetových novín Humorikon. Po čase sa rozhodol zaradiť sa medzi ostatných autorov a ponúknuť čitateľom Humorikonu zopár svojich humoresiek.
Humoresky Milana Kupeckého
Takmer MONOLÓG
-Alfréd! – vieš na čo som si spomenula?- oslovila ma manželka Araňa počas obeda, v čase dovolenkového ničnerobenia, v čase, ktorému u nás familiárne hovoríme chvíľka poézie
– Chcem ti povedať iba toľko, že v ostatnom čase priatelia na teba akosi zabúdajú…
– To vieš…- chcel som sa ohradiť, no ona však pokračovala, tak ako inokedy, nepúšťajúc ma k slovu.
A pokračovala: – Dovolenkové obdobie je v plnom prúde a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, jediný pozdrav a to nielen zo zahraničia, ale ani len z tuzemska…
– Dobre, lenže…- snažil som sa prerušiť jej monológ no nedarilo sa mi.
– Vydrž, nech to dopoviem, – trvala na svojom a pokračovala moja nežná polovička. – Je to prvý raz, čo si pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol prežiť večer pri ohníku, opekačke, spoločnú dovolenku ani nespomínam…
– Dobre, lenže… – snažil som sa ju prerušiť, ale márne…
– Aké lenže ? – zvýšila manželka hlas…ubehlo leto a nikto si na teba ani len nespomenul. A ty si koľkýmže vybavil kde – čo, snažil sa im pomôcť a riešiť ich problémy. Tomu syna na vysokú, inému si vybavil výhodný tender, nehovoriac o minulosti pomoc pri výhodných investičných fondoch a holandských dražbách počas malej i veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či sa nedostaneš do problémov. A toto je odplata… To máš za odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?!
– Ach, drahá, nechaj aj mňa prehovoriť. – A ty, akoby si nevedela, že som sa vzdal všetkých funkcií a som už dva mesiace na dôchodku…?
Najlepšia obrana je – útek!
U susedov Konopáskových som začul podivný krik. Intenzita hluku ich pravidelných hádok tentoraz o nejaké tie decibely prevýšila normál. Hoci naše susedské vzťahy nie sú najlepšie, vrodená zvedavosť mi nedala, aby som nepootvoril dvere a nenazrel dnu. To som však nemal robiť. Vo chvíli, keď som otvoril dvere, zacítil som úder do hlavy. Našťastie rúčka metly bola z umelej hmoty a nie z tvrdého orechového dreva. Utŕžil som iba modrinu a keďže som neupadol do bezvedomia, bol som na niekoľko minút svedkom zaujímavého hororu. Konopásková polovička mala na hlave napasovanú tortu pripravenú na večernú oslavu okrúhleho jubilea – dva roky spoločného manželského života, vlastne živorenia. Pohľad na Konopáska budil vo mne hrôzu. Jeho otrhaný odev mi pripomínal žobráka, ktorého prepadla svorka vyhladovaných vlkov. Hľadel na mňa spoza stola ako čerstvo vyoraná myš, pričom rajčiakový pretlak, ktorým ho obliala Konopásková, mu stekal po chrbáte ako čerstvá krv. Ako mierumilovný človek, ktorý nevie ublížiť ani muche plávajúcej v polievke, pokúsil som sa o zmierenie manželov Konopáskových. Vzápätí som svoj čin oľutoval. Razom sa spolčili a za niekoľko sekúnd ostali neuveriteľne svorní. Rugby spôsobom sa vrhli na mňa, pričom Konopásková mi knokautom vrazila medzi zuby. Našťastie vyrazila mi práve tie, ktoré som si chcel dať vytrhnúť. Konopásek mi prakerom rozťal nos ako gordický uzol a ten mi opuchol ako uhorka. Našťastie, toto netradičné susedské derby zakrátko skončilo. Vďaka športovaniu v mladosti sa mi podarilo rozvášneným manželom Konopáskovým ujsť. Vtedy mi mysľou prebehlo známe športové heslo – najlepšia obrana je útek! Za moju predvedenú otočku a šprint by sa nemusel hanbiť ani najrýchlejší atlét na svete, ba ani Mikuláš, známy to bežec na dlhé trate.
Opačne ako vo futbale: Nedáš – nedostaneš!
Vedúci oddelenia akciovej spoločnosti Štupel s r.o. mi ako obchodnému partnerovi dlho nevedel porozumieť. V jeho očiach som vyzeral ako obyčajná radová stránka, ktoré zažil v časoch totality ako vedúci nomenklatúrny káder istého podniku, neúrekom. Nech som hovoril bývalému súdruhovi Pivarčimu čokoľvek, len krútil očami, pregĺgal sliny a mykal plecami.
Keď som ho navštívil, presne som sa vyjadril, čo v rámci legislatívy od neho potrebujem. Stačilo, aby mi dal príslušný formulár, na ktorom by sa naša spoločnosť mohla oficiálne uchádzať o príslušný tender. Keby mi žiadosť podal, tým by bola z jeho strany moja požiadavka splnená. On však nie a nie ma pochopiť. Hľadel na strop, potom na palmu v kvetináči, na oblok… Pri vysvetľovaní som si občas pomáhal aj rukami a nohami, on však nie a nie mi porozumieť.
-Priateľko, takýchto stránok ako ste vy tu mám denne celé desiatky. Ide mi hlava prasknúť. Nehovoriac o tých, ktorí prídu s požiadavkou vybaviť si certifikát. Takmer sa môžem zblázniť, pochopte,- horekoval a so špinavou vreckovkou si utieral čelo.
-Moja požiadavka je len maličkosť,- snažil som sa ho navodiť, neskôr prosíkal som.
-To môže povedať každý… – a viac nepovedal, akoby začal vážiť slová.
Všetky moje gestikulácie, zvyšovanie i znižovanie hlasu až na brumendo, boli však márne. Už – už som chcel rezignovať, ale čosi ma pomklo konať. Vo vrecku som mal pripravenú obálku s tým, že…ak by bolo treba…
Tá chvíľka napokon prišla. Pravou rukou som siahol do vrecka môjho saka. Pivarči sa vzápätí akoby zalízol. Vybral som obálku a posunul mu ju šikovne popod nos tak, aby tento tradičný a takmer všade u nás udomácnený akt bol čo najmenej nápadný. Proste, aby to vyzeralo tak, že vlastne nič takého sa nedeje.
Pivarčimu vzápätí naskočil nastrojený úsmev. Ihneď sa mu akoby vyjasnilo. Pochopil, múdra hlava. V očiach sa mu dodatočne zaiskrilo, podobne ako žiara na vianočnej prskavke.
-Konečne, že ste aj vy mňa pochopili, – zašvitoril ako nežná krásavica, a dodal: -veď aj ja mám nadriadených…
O podsunutej obálke však nepadlo ani slovko.
-Pán vedúci, to ste mi ale mohli hneď povedať,- namietal som. A on na to:
-Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, tiež treba najskôr natankovať, chápete?
-Chápem, musí dostať benzín…
– No tak vidíte?! Už sme si porozumeli…Proste, bez pohonných látok a mazania sa vám auto nepohne, – zopakoval, akoby na ospravedlnenie.
Chcel som mu oponovať, že dolu brehom pôjde každé auto, keď ho posotíme. Upustil som však od tohto úmyslu a bol som rád, že sa mi v ten deň čosi užitočnejšie podarilo na úrade vybaviť.
Čaro futbalu
Alfonz Kopačka je vášnivým fanúšikom futbalového mužstva rodnej obce družstevníka Kramličky. Aj dátum svojej svadby si pamätá iba podľa majstrovského zápasu Kramličky – Neväzová, keď iba s námahou rozhodca unikol rozvášneným divákom vbehnutím do kukurice vysadenej povedľa ihriska.
– Dnes pôjdem s tebou na futbal, – povedala mu jedného nedeľného popoludnia jeho polovička Amálka. – Anciáša jeho, som zvedavá, čo je to za šport, keď všetci chlapi sú kvôli nemu takí pojašení. – Dobre, – súhlasil Alfonz, – práve dnes hráme derby zápas so susednými Puchlinkami. Na jeseň nás u nich veľmi dokopali, a tak máme čo naprávať. Ak chceš ísť, poponáhľaj sa! Nebude to koncert, ani divadlo, hoci sa obom občas veľmi podobá – dodal.
Keď prišli na ihrisko, práve skončil predzápas. Po krátkej prestávke, keď obe mužstvá vybehli na ihrisko, hľadisko ožilo. – Sudcovi mrkvu! Fuj sudca! – Hneď v úvode vykríklo niekoľko domácich skalných. Aj druhý tábor fanúšikov – hostia – dali o sebe vedieť. – Nebojte sa do nich! Doma im to zrátame! – Hostia zapálenými novinami dali domácim vedieť, že ich mužstvo „horí“. Domáci sa vytiahli s transparentom: „Dnes sú u nás hody, nedáme vám body!“ V trinástej minúte sa hosťom nečakane podarilo dať gól. Znamenal nielen vedenie, ale bola aj signálom k bitke, ktorá medzi oboma tábormi trvala až do konca stretnutia. Skončilo sa napokon predsa len víťazstvom domácich 2:1 a rozhodca si ním zabezpečil odchod z ihriska so zdravou kožou.
– Ako sa ti páčilo stretnutie? – pýtal sa po jeho skončení Alfonz svojej Amálky. – Neviem. Nesledovala som hru. No tá bitka, stála za to. Nabudúce ma musíš vziať opäť so sebou.
JOZEFKA
Ešte nedávno evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na úrade práce, poberala „žobračenku“. Preto som jedného pekného dňa, hoci bolo pod mrakom, požiadal Jozefku o ruku. Súhlasila! A tak hneď po svadbe som je pomohol zamestnať sa v našej akciovej spoločnosti. Nebol to problém, pretože sme si v nej žili ako jedna rodina. A to nielen obrazne, pretože švagor bol generálnym riaditeľom, sestra riaditeľkou odbytu, dedo vrátnikom a svokra manažérom pre styk s verejnosťou. A tak by som mohol menovať, a po najteplejšie miestočko- kuriča, ktorého prestavoval sused Kleofáš zo sprivatizovanej štvorbytovky. Jozefka začala u nás ako upratovačka, s platom desaťtisíc brutto.
-Na začiatok je to dobré, . presviedčal som ju, hoci sekretárka Anča má raz toľko.
– Musíš to pár dní vydržať, aby to nebolo také okaté. – chlácholil som ju. Platy sú síce u nás vysoké, no netreba zabúdať, že sme akciovku založili v čase, keď mala desaťmiliónový dlh a dnes je sekera ešte väčšia, – dodal som akoby na ospravedlnenie. Navyše, nechcel som situáciu sťažovať švagrovi, ktorý práve v tom čase znižoval stav pracovníkov. A tak všetky pracovné miesta boli limitované. Kedysi sa dalo pracovníka preradiť do „ERKY“, lenže kde tie lanské socialistické snehy sú…?
– A s dochádzkou do roboty si nemusíš robiť starosti, -snažil som sa jej vysvetliť situáciu vo firme.
Jozefka pochopila. Veď časy sú čoraz zložitejšie a roboty niet. Preukázala tak voči mne vzácnu skromnosť a trpezlivosť. Ale, ako som sa neskôr presvedčil, aj ambície. Keď som ju ako-tak postavil na nohy, začala sama robiť prvé krôčky, priam skoky… Jej frontálny nástup smerom „hore“ som začal pociťovať každý deň na vlastnej koži, a to nielen na pracovisku, ale i doma. Kým ona absolvovala rôzne domáce i zahraničné cesty, ja som doma varil, pral, žehlil… Nielenže som sa, chlapisko ako hora, dostal pod papuču, ale po finančnej afére a odchode nášho švagríka z riaditeľskej funkcie sa Jozefka dostala na jeho miesto. Miesto generálneho riaditeľa.
– Požiadala som o rozvod, – povedala mi pred pár dňami ešte stále moja zákonná polovička.
Bola to pre mňa, iste uznáte, horká pilulka. Napokon som všetko pochopil. Najmä po tom, čo som si ako film premietol fragmenty z nášho manželského i pracovného spolužitia.
Dúfam, že mi nebudeš robiť problémy s rozvodom, – nezabudla mi povedať Jozefínka deň pred tým, čo som dostal predvolanie na rozvodové konanie. Apropo, – pokračovala, – mohol by si zároveň požiadať o rozviazanie pracovného pomeru. Dostaneš päťmesačné odstupné, veď vieš ako sa to robí. Bolo by predsa nevhodné, aby sem boli na jednom pracovisku. Ale nemaj obavy, nezabudla som ani na teba a myslela som aj na tvoju budúcnosť. Našla som ti v susednej akciovke lepší flek a aj plat budeš mať vyšší, raz taký ako doteraz. Budeš zastávať funkciu ekonomického riaditeľa. Hovorila som o tom s Jožkom, pardon, s tamojším riaditeľom, ktorého Miško z Fondu národného majetku dosadil do funkcie. Ten Miško , ktorý nás občas navštevoval a pred pár dňami ma požiadal o ruku.
Nepríjemné hryzenie
Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najlepší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám. Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Žeby blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva (ako bezdomovec na zvyškoch jedla), na liste. Je to iný pocit. Ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, napríklad počas komunálnych, či parlamentných volieb, keď koná nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu…prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to teda môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, ja hlupák, už to mám! Už mi to pomaly nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Či k chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce…Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta.
Milan Kupecký
