Milan KENDA v roku 1952 – 55 študoval na strednej škole v Ružomberku, 1955 – 60 biológiu a zoológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V roku 1960 – 62 pôsobil ako asistent na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, 1962 – 65 redaktor vo Vydavateľstve Osveta, 1965 – 68 denníka Smena, 1968 – 77 dvojtýždenníka Príroda a spoločnosť, 1977 – 84 novinár v slobodnom povolaní, 1984 – 87 redaktor v Podniku zahraničného obchodu INCHEBA, 1987 – 89 vedúci redaktor denníka Ľud, 1989 – 91 šéfredaktor mesačníka Ekopanoráma, 1991 Zdravie, 1992 – 93 vo vydavateľstve Príroda, 1993 – 97 novinár a publicista v slobodnom povolaní v Bratislave, od r. 1997 na dôchodku. Zo začiatku písal poéziu, neskôr sa preorientoval na krátku satirickú prózu, vynikol v tvorbe aforizmov, epigramov a fejtónov. Autor aforistických zbierok Myšlienky učesané na ježka (1963), Kúsok rebra z Jánošíka (1997), Epidrámy a Epidraky (2009) a Výlet do Satirónie (2009), jeho aforizmy sa objavili i v súčasnosti objavujú v domácich i zahraničných antológiách aforizmov – Len nech sme zdraví (1982), Veselý aforistikon, Rozmarný svět citátů a aforismů, Rój žartów (všetky 1992), Domová pokladnica (1993), Moudří stále mezi námi (1996). Popularizátor vedy, osobitne biológie, medicíny a ekológie. V oblasti populárno-náučnej literatúry popri časopiseckých príspevkoch napísal knihu Žiarenie – hrozba i nádej (s J. Tolgyessym, 1976), Neviditeľný svet vírusov (s V. Mayerom, 1978), pre dovolenkárov príručku Tiene slnečných dní (1983). Plodný publicista, v slovenských, českých a poľských novinách a časopisoch uverejnil množstvo príspevkov rozličného tematického zamerania. Detskému čitateľovi adresoval zbierku veršov Klamná fauna zooklauna alebo Päťka z prírodopisu (1999).
Spisovateľ a humorista Milan Kenda je považovaný za jedného z najslávnejších slovenských aforistov. Jeho prvé aforizmy, nesystematicky, v zdĺhavých a nepravidelných časových intervaloch začal písať počas vysokoškolského štúdia, ako poslucháč biológie (s finálnym akcentom na zoológiu) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval na jeseň 1956 v satiricko-humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla na Slovensku, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – sčasti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto mini útvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových, do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016): „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu.
Teraz, na konci prahu svojho života, ako „nadsluhujúci“ osemdesiatročný pridal k svojej doterajšej najmä humoristickej tvorby ďalšie vynikajúce diela. Vymenujeme ich sporadicky. EPIDRÁMY A EPIDRAKY – je súbor najzábavnejších, najpikantnejších a najprovokatívnejších epigramov autora z obdobia 1962 až 2009. Sám autor v Introdukcii o nich píše: „Keby túto moju knihu poznal veľký Stalin, všetci na nej zúčastnení v gulagu by stáli.“ Ale nielen kritikou politiky sa satirik pýši! Svedčí o tom okrem mnohých iných aj tento epigram o absolútnom optimistovi: „Pevne verí, že sexbomby chytí na svoj Trabant-kombi.“ VÝLET DO SATIRÓNIE – je brožovaná knižočka pestrého súboru aforizmov do vrecka i do kabelky, predovšetkým takých, čo autor uvádzal vo svojich novoročenkách a redaktori vyberali do svojich humoristických rubrík. USMIEVAVÝ JELEŇ – je kolekcia humoresiek a grotesiek s tieňom nostalgie i absurdity. Nájdete tu mikrogrotesky, realistické i fantazijné humoresky, paródie novinových správ, ultraminibájky, literárne sentencie, veľkú rozprávkovú grotesku „Ako hlúpy Jano zachránil princeznú Drahotínu“ a panoptikum aforizmov z autorovho života. AFOROAFÉRY – je to svetový unikát a slovenský satirický rekord: Viac ako 3000 výberových aforizmov od jedného autora. Táto mimoriadne obsažná kolekcia (asi ako desať bežných kníh aforizmov) prináša výberové aforizmy z autorovej tvorby od roku 1962 po rok 2017. Je doplnená jeho životopisom v podobe otázok a odpovedí, rozšíreným o zaujímavé postrehy, týkajúce sa humoristicko-satirickej tvorby vo všeobecnosti. Ako bonus je sem zaradený satirický triler v podobe autorovej najdlhšej poviedky „Pohrebná kytica Armanda Moulina“. Spisovateľ si túto knihu sám ilustroval kolážami z novoročeniek. Nevynechal ani tých skorej narodených a svetlo sveta uzrela ďalšia kniha s názvom GÚĽALA SA KU MNE GUĽA. V tejto knižke spisovateľa Milana Kendu sa čitatelia stretnú s básňami „akčného“ typu, s úsmevnými, šibalskými textami, s prekáračkami i s veršami o rozličných dobrodružstvách šarvancov či zážitkoch prostoreko jedovatých malých slečiniek…Ide teda o dobrodružné, dobiedzavé a huncútske.
Milan Kenda
VIANOČNÝ FEJTÓN
Malý príbeh vianočný
Bolo krásne ráno Štedrého dňa, štedro zaliate slnkom, iskriacim na snehu. Ako z tých najidylickejších vianočných pohľadníc vyšpekulovaných a objednávaných marketingovými predátormi.
Vyrazil som do ulíc – vlastne bol som z domu vyrazený do ulíc – dokúpiť nejaké potraviny, na ktoré sme v tom zhone zabudli. Boli to práve samozrejmosti, na aké sa zabúda. Špeciality už dávno odpočívali v chladničke. Preťažená chladnička, prekvapená nečakanou nadnormatívnou zásobou špecialít zakúpených z vianočných príplatkov k podpriemerným dôchodkom, hrozila náhlym elektrickým infarktom.
Chodil som takmer ľudoprázdnymi chodníkmi. Všetci už mali nakúpené. Aj tí, čo v blízkej krčme sedeli zvesela so sokolom na javori v bujarých decibeloch. No sem-tam predsa len ťapkal nejaký človiečik, za pochodu čítajúci manželkin zoznam požívatín a pochutín.
Chystal som sa prejsť cez cestu, zaplavenú nekonečným prúdom automobilov, rútiacich sa závratnou rýchlosťou odkiaľsi kamsi. Ak sa odhodlám preniknúť na druhý breh plechovej rieky, kedy sa mi to podarí? A kedy sa mi podarí dostať sa nazad?
Dostanem sa späť ešte pred Silvestrom? Pred oným fatálnym Dňom D, keď kadekto posmelený alkoholom roluje so svojím plechovým miláčikom von z garáže a pilotuje ho našimi ulicami plnými dier plátanými primátorskými prísľubmi?
Na chodníkoch bolo ľudoprázdno, no medzi nimi hučala nekonečná karburátorová rieka.
Bibliofili
alebo
Rasa na vymretie
Dvaja v bistre pri stolíku. Dioptrické okuliare, postriebrené brady, neúprosne postupujúce plešiny, plesňou rozkvitnuté džínsy. Vety z ich dialógu prenikajú až k môjmu stolíku, vrývajú sa mi do pamäti a neskôr večer doma tisnú sa mi do pera…
„Nemôžeš mi požičať knihu Nahá opica? Tú kritickú antropobiologickú klasiku?“
„Načo ti bude? Stačí, keď sa pozrieš do zrkadla pri vychádzaní z vane.“
„Nevtipkuj! Vieš na čo mi bude? Chcem porovnať predstavy jej slávneho autora s aktuálnym obrazom dnešných našich dúhových a marihuanových politikov. Poniektoré nahé opice po zlezení zo stromov vyliezli až do parlamentu. Viem, je to už klasická kniha, podľa digitálnych opľúvačov vykopávka, ale dnes je azda aktuálnejšia ako v čase vzniku! Tak požičiaš, alebo nie?“
„Požičiam, ak ju mám dvakrát. Aby mi aspoň jedna zostala. Neber to nijako osobne, veď vieš, ako to chodí. Každý má doma vo vlastných regáloch knihy z cudzích knižníc, zatiaľ čo tie jeho knihy uviazli u jeho priateľov.“
„Aspoň niečo neuviazne u našich nepriateľov! Tým nič nepožičiame, tým iba radi vraciame. V tom sme horliví vyznávači Biblie, teda Starého zákona: Oko za oko, zub za zub… Ale ja ti Nahú opicu poctivo vrátim, možno si ju dám aj oxeroxovať. Ale ak ju máš dvakrát, potom jeden exemplár od teba kúpim. Povedz si cenu! Teda, ak ju máš dvakrát. Máš?“
„Zdá sa mi, že nevídam ani jednu. Ale nie som si tým istý.“
„Ako to? Nerobím si ilúzie, že čítaš knihy zo svojej knižnice, veď to sú iba sny rojkov, že raz toto všetko, čo majú v knižničných skrinkách, naozaj prečítajú. Ale že si doteraz neprečítal ani len ich chrbty!“
„Chrbty čítam často. Lenže len spolovice.“
„Akože spolovice?“
„Nuž to je tak: Polovica mojich kníh je v druhom, zadnom rade. Zakrýva ich prvý rad. Kníh je veľa, miesta málo. Byt mám, ako vravel Havel, veľkosti králikárne. Nuž a Nahá opica vyšla dávno, poriadne dávno, bude kdesi vzadu.“
„Fatálne! Nechceš s tým niečo podniknúť?“
„Podnikať budem až na dôchodku. Dnes na to nemám čas ani nervy.“
„Ale to už budeš slepúch! Vážne si myslíš, že to potom všetko prečítaš? Vážne veríš, že dôchodcovia sú ešte aj v dnešných časoch milionármi času ako kedysi? Že stačí nasadiť dobré okuliare, prípadne aj lupu do ruky a vankúš pod zadok?“
„Netvrdím, že všetko prečítam. Netvrdím ani, že veľa prečítam…Ale vyložím knihy z regálov a vymením zadný rad za predný. Rozpútam kultúrnu revolúciu, ideovo politický puč! Budem čítať staré chrbty a spomínať na mladé letá.“
Besednica
Pár slov na margo niekdajšieho satiricko-humoristického časopisu Roháč
I napriek tvrdej cenzúre prinášal aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu
Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko-humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskovského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko-humoristickej literárnej osobnosti. Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chýbať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša…Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase preklínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho! Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedôverou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slovensku je to tak! Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dobrou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zelenú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech. Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh: Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, napríklad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kvalitný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie. Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky orientovaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovu oživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru! A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi parametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vymierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by znamenal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumentov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespomínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a majstrovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?
Morality a iné hity
Bielu zástavu by bolo už načase vyvesiť aj na zemeguli..
Nekonečno nie je iba vo vesmíre. Je aj medzi minulou a budúcou výplatou.
Máme mračná karikaturistrov…Štyridsať rokov sa rodili na schôdzach, kde každý zaháňal nudu kreslením do notesa.
Láska je skvelé hnojivo. Ak na záhrade spálite všetky svoje naivné ľúbostné listy.
Maximálna diplomacia? Keď vrabec podpíše zmluvu o neútočení s orlom.
Ohováranie je vášeň, ktorá nám vydrží po celý život.
V spotrebe rumu a vo vzájomnom potápaní patríme medzi námorné veľmoci.
Totalita bola okupáciou tankami, demokracia je okupáciou bankami.
Výhody Semtexu možno zrátať na odtrhnutých prstoch jednej ruky.
Je to dôsledná ženské: Bojí sa aj myší z kreslených filmov!
I celkom zdravý chlap môže byť nadlho upútaný na lôžko. Sex-bombou.
Rojkovia snívajú o kráľovnej zo Soby, praktici o slúžke trebárs zo Sabinova.
Iba prví sa môžu obliekať stále podľa poslednej módy.
Po študentských lyžiarskych zájazdoch býva viac zlomených sŕdc ako zlomených nôh.
Naozajstné ryžoviská zvyčajne nevypisujú konkurzy.
Niektorí chytráci kulminujú po celý čas svojej stagnácie.
Čašníci neprajú bohémskym básnikom píšucim po obruse.
Praktický hudobník píska tak, ako vo svete tancujú.
Ten človek nežil, ale kumuloval funkcie.
Spať na vavrínoch je takmer rovnako riskantné ako spať na stráži.
Venuje sa figurálnej tvorbe: robí figu borovú.
Hnijú, ale vypisujú hlásenia o kryštalizácii.
Z úkrytu sa všetky rozkazy dajú formulovať pevným hlasom.
Mladí milujú romantické rieky, zrelí zlatonosné.
Chceme vidieť svet. No chce svet vidieť nás?
Nemajú s ním zľutovania: platia ho prísne podľa sadzobníka.
Čo proti nemu máte? Je síce pravda, že iným kope jamy, ale až po pracovnom čase.
Newton pod jabloňou hĺbal o gravitácii. Ostatní o calvadose.
Kto nezhnedne na poriadne drahom juhu, ten aby sa pomaly červenal.
Fejtón ako Praniér
Ad: Biotopy pre populácie opeľovačov. Aj bodliaky najprv pekne kvitnú…
Otázka naliehavo aktuálna: Kosiť či nekosiť?
Vo sfére dôležitej ekologickej problematiky, a to záchrany svetového hmyzu, vyšli v médiách dva dôležité texty. Prvý bol apelatívny text s názvom Biotopy pre populácie opeľovačov, druhý do istej miery s ním polemizujúci text s názvom Aj bodliaky najprv pekne kvitnú…Keďže chcem ako ekologický publicista a vyštudovaný biológ reagovať na túto problematiku a navrhnúť kompromisné východisko, predsa len pokladám za potrebné aspoň stručne uviesť tu kľúčové myšlienky z oboch článkov.
Autor článku upozorňuje na smutný a škodlivý fakt, že hmyz sa z nášho okolia vytráca, hoci je podmienkou nášho života. Východiskom z tejto civilizačnej traumy je tvorba prirodzených záhrad s charakterom pôvodného lúčneho porastu, predovšetkým v mestách, aby sa obnovilo životné prostredie pre hmyz, ktorý je základom celých ekosystémov a následne potravinového reťazca. Ide o naliehavú, modernú výzvu: vytvoriť celosvetovú sieť opeľovacích biotopov. To znamená, že donedávna ohrdnutá trávnatá, životom kypiaca „džungľa“ začína mať prednosť pred „sterilným“ , dohola vystrihaným anglickým trávnikom.
Autor v texte priznáva, že sa mu výmysel s nekosením lúk akosi nepozdáva, že až priveľmi zeleno, no nie nádejne, ale nezrelo mu znie argumentácia, že tým zachraňujeme ohrozených opeľovačov – hmyz vrátane včiel a motýľov. Dosť pohŕdavo sa vyjadruje o neželaných porastoch trniek, šípok, hložia a všelijakého náletového húštia. Ja dodávam, že by sa ich výživné i liečivé plody mali intenzívnejšie zbierať pre potravinársky i farmaceutický priemysel, ale aj domáce využitie. A tiež si spomínam, ako pôvodné kríky divých malín v záhrade mojej chaty, prerastené symbiotickými, sprievodnými rastlinami (vrátane obrovských žíhľav), tvoriace „nekultivovanú džungľu“, sa v čase kvitnutia malín ozývali včelím bzukotom ako jeden mohutný úľ. Napriek nenápadným kvietkom malinčia včely stade prinášali do úľov peľ i nektár a opeľovaním prispievali k bohatej úrode malín. Vráťme sa však k textu. Autor sa obáva, že mnohé naše trávnaté plochy sa vinou pohodlnosti, ľahostajnosti a šetrenia na nesprávnom mieste premenia na nevábnu džungľu.
Nastáva čas a príležitosť na moju reakciu i syntézu…Začnem zaujímavou spomienkou. Keď som si do záhrady na mojej chate vo Veľkej Fatre konečne kúpil motorovú kosačku a podarilo sa mi uviesť ju do chodu, namiesto pomalej a namáhavej likvidácie trávnych zárastov pomocou kosy, kosáka a nožníc na trávu som zrazu rýchlo „vyholil“ obrovskú plochu. Išiel som sa pokochať pohľadom z balkóna na esteticky pôsobiaci, nízko zastrihnutý koberec. A vtedy sa to stalo: Prilákaná záhadným vtáčím signálom, človeku nezachytiteľným impulzom, priletela na pokosenú plochu skupinka trasochvostov bielych a začala hodovať na tomto vykosenom, ponúknutom stole, v tejto pre nich novovytvorenej záhradnej reštaurácii. Pobehovali rýchlymi cupitavými krokmi sem a tam a pritom nápadne potriasali dlhými chvostmi. V odkrytom teréne, čo tu vznikol namiesto bývalej trávnatej džungle, lovili nelietajúci i nízko nad zemou lietajúci hmyz a jeho odkryté larvy, pripadne aj iné drobné živočíchy. Pre kosačkou zviditeľnený, odhalený hmyz, ktorý prišiel o úkryt a pri bylinožravých druhoch aj o potravu, som takto neplánovane a nečakane vytvoril popoludní akési vraždenie neviniatok. Pri pôvodne obdivnom pohľade z balkóna stal som sa zrazu svedkom nečakaného potravného experimentu, odpovedajúceho na otázku: Aký bude osud hmyzu v desaťročiach európskeho rozmachu dôkladne vykosených trávnikov? Vôbec ma netešila bohatá hostina trasochvostov, ale ako vyštudovaný entomológ ľutoval som početný takto skántrený hmyz, a to pričinením môjho kosačkového debutu.
Pravdaže, nepokosené trávniky pôsobia zanedbaným, lajdáckym dojmom, akoby v réžii ľahostajných, lenivých a na nesprávnom mieste finančne šetriacich miestnych hospodárov. A, pravdaže, pokosené trávniky pôsobia úhľadným, kultivovaným dojmom, akoby v réžii estetiku uznávajúcich, parkovníctvo rozvíjajúcich, starostlivých a agilných miestnych hospodárov. Na takéto skultivované trávniky je príjemný pohľad, priam lákajú uvelebiť sa na nich ako v centre Paríža alebo v bratislavskej Eurovei.
Lenže nízko vyholené trávniky sú nehostinnou Saharou pre hmyz. Pre hmyz, ktorý sa prekvapivo rapídne vytráca z európskych biotopov. Naozaj neočakávane – veď ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia podľa názoru niektorých futurológov práve hmyz mal byť dedičom zdevastovanej planéty Zem, v časoch, keď ľudstvo vykynoží samo seba. A tu teraz zrazu obrovské prekvapenie! Zatiaľ – ak zásadne nezmeníme svoje neekologické, samovražedné prístupy a megahriechy – to vyzerá tak, že ľudia budú prekvapene, až zdesene pozerať na neúprosné odchádzajúcu systematickú triedu hmyzu, na nenahraditeľných masových opeľovačov, ktorí po tisícročia zabezpečovali našu výživu! Koľkými drónmi by sme ich museli nahrádzať? Takže krása-nekrása, treba predsa len podporovať rozšírenie pôvodných nekosených lúčnych zárastov, ako úkrytových i vyživovacích oáz pre hmyz. Dosiahnuť zdravý kompromis medzi krásou a účelnosťou. Vykosiť len tam, kde by zarastené plochy pôsobili nemiestne, nekultúrne, nefunkčne, neesteticky. Pôvodné, nenarušené, prirodzené trávne zárasty nevyhnutne označiť ako opeľovacie biotopy a hmyzie prírodné inkubátory, pričom treba na tento ciel vytvoriť a dôsledne využívať špeciálnu značku. Tak by sa dali zmysluplne vyčleniť a deklarovať plánované, zámerné plochy od akože zanedbávaných. Kompromis je efektívna cesta nielen v štátnej politike, ale aj vo svetovej ekopolitike. Popri skultivovaných plochách nevyhnutne potrebujeme pre zachovanie prírodnej rovnováhy aj panenské, nepokosené lúčne plochy. Ale všetko riadne zmapované a označené, vylučujúce nedbajstvo, zdôrazňujúce a deklarujúce plánovaný ekologický zámer.
Jedovatá zdravoveda
Duchaprítomní lekári vám ochotne poradia cestu k iným lekárom.
I v rámci Hioppokratovej prísahy by sa malo stíhať krivoprísažníctvo!
V nemocniciach iba návštevné hodiny zabezpečujú pacientom nevyhnutné minimum súcitu.
Kam čert nemôže, pošle arogantnú zdravotnú sestru.
Každá zdravotná sestra vie perfektne vymenovať povinnosti iných zdravotných sestier.
Keby tak v nás, pacientoch, všetky zdravotné sestry videli bratov!
Kto myslí v závete na svoju zdravotnú sestru, ten zomiera v podstatne humánnejšej atmosfére než iní.
Kým pacientom ide iba o život, primárom ide až o kariéru.
Pacient v strachu pred gradáciou chorôb znesie aj chorobné ponižovanie.
Lajdácka liečba sa zamaskuje brilantnou terminológiou.
Medzi lekármi sú najneobľúbenejšie tie choroby, ktoré sa nedajú pacientom vyhovoriť, ale treba ich liečiť.
Nájdu sa aj takí vojenskí chirurgovia, ktorí by si zaslúžili najvyššie vyznamenanie – lenže od nepriateľa.
Môže sa stať aj to, že najozajstnejšou pomocou bola iba prvá pomoc.
Neberie úplatky! Žiaľ ani pacientov.
Nemocničné vizity s primárom sú ako novoročné predsavzatia: na chvíľu sa zdá, že sa všetko zlepší.
Nie je medzi nami lekár? – je obľúbená otázka pohodlných a obozretných lekárov, ktorí sa stali svedkami záchvatu alebo nehody.
V zdravotníctve sa najobľúbenejší ľahkí pacienti s ťažkými obálkami.
Fejtón
Vraj málo invenčný a málo nápaditý názov novotvaru
Hlasité hlasy o voľbe názvu novej strany HLAS-SD
So zreteľom na sústavne stúpajúce preferencie politického novotvaru, pochádzajúceho z košiara strany SMER-SD, odštiepenca s názvom HLAS-SD a v súvislosti s čerstvými správami o kreovaní „kapitánskeho mostíka“ tejto novej strany, množia sa rôzne úvahy o perspektíve, parametroch, tradičných sociálnodemokratických hodnotách i odlišnostiach od smeráckych základov u tohto straníckeho novorodenca.
Pozornosť púta aj samotný názov HLAS. Čo ním chceli „vzbúrenci“ odkázať voličskej základni i zvyšnej verejnosti na Slovensku? Aký prísľub sa v tomto názve skrýva? Prípadne na čo tento názov nadväzuje? Trocha pátrania nezaškodí…
Pri návrate do slovenskej politickej histórie narazíme na pojem „hlasisti“. Išlo o skupinu slovenských buržoáznych intelektuálov združených okolo kultúrnopolitického mesačníka Hlas, založeného a vydávaného V. Šrobárom a P. Blahom v rokoch 1898 až 1902. Hlasisti sa sformovali koncom 19. storočia v pražskom slovenskom akademickom spolku Detvan, zdôrazňovali česko-slovenskú orientáciu, odsudzovali národnostný útlak a polofeudálny režim vtedajšej Rakúsko-Uhorskej monarchie, požadovali niektoré demokratické reformy. Vo vtedajších časoch nesporne progresívny element! Nič, čo by v spojitosti s dnešným HLASom malo a mohlo vyvolávať úškrny, posmešky a satirické bonmoty. Ak je vôbec čosi zarážajúce, potom azda len nesúrodosť dávnych buržoáznych hlasistov s dnešnými sociálnodemokratickými hlasistami.
Istý západoslovenský vysokoškolský politológ nazval tvorbu názvu HLAS málo invenčnou a zapôsobila naň zrejme ako nezaujímavá kreácia, možno až neperspektívna. Veľmi sa zmýlil! Je to šťastne zvolený názov. Nech už ho slovenskí „srandisti“ akokoľvek otáčajú, nijaké „srandovné“, zosmiešňujúce asociácie a konotácie nenachádzajú. Názov HLAS navodzuje celkom seriózne slovné súvislosti – hlasy voličov, hlas verejnosti, hlasy pre vykorisťovaných, hlas racionálneho voliča, voličské hlasovanie a podobne.
A pritom je obdivuhodné, čo všetko posmešná a tvorivá Slovač v rozličných názvoch a sloganoch ponachádza! Pamätám sa na vylepovaný dzurindovský slogan „Kde je vôľa, tam je aj cesta!“. Ten sa cez jednu noc na viacerých miestach v centre Bratislavy drobnou úpravou, priam drobučkou úpravičkou, premenil na takúto pamätihodnú vetu: „Kde je vôl, tam je aj cesta!“
Azda najinšpiratívnejšou verbálnou strelnicou je názov bábkoherečkinej politickej strany ZA ĽUDÍ. Slovenskí „srandisti“ tento názov poľahky a pohotovo prechýlili na termín ŽALUDI. Istý slovenský humoristicko-satirický mesačník sa anekdotami a ironickými definíciami o týchto Žaluďoch priam hemží. Ak si spomenieme na anatomické označenie „žaluď“, bleskovo pochopíme ironizujúcu silu tejto slovnej modifikácie. Nič také sa, našťastie, nedá spáchať s názvom HLAS, ktorý má, opäť našťastie, v našej verejnosti celkom sympatický, silnejúci OHLAS. Napriek podceneniu a nepochopeniu zo strany televízne mocne ukotveného trnavského politológa.
Epigramáž
Slovenskí voliči
Sľúbili sme si lásku,
no dávame si facku.
Nejeden stranícky
krach
Vo vedení
podvedení.
Dva Raje
Raj ľudstva bol vraj za Eufratom,
Brusel je dnes raj byrokratov.
Večný recept
Ktože skvele sa obracia?
Kto kabáty poprevracia.
Počul som v krčme
Kapitalizmus je výdobytok?
On tým nie je ani pre dobytok!
Metodika maďarónov
Vyvolať hystériu,
znásilniť históriu.
Produkt tvrdého trhu
Ten náš národ pivný, vínny,
stane sa nepohostinný.
Jazykový purizmus
Strašný mor
na humor!
Milan Kenda
—————————————————————————————————————-
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, v priebehu roka sme zaznamenali vyše 25 500 vzhliadnutí !!! Okrem toho sme zaradili v Humorikone za ten čas bezmála 1500 príspevkov rôznych humoristických žánrov. Technické zásahy a iné užívacie poplatky a výdavky hradíme zo starobných dôchodkov.
Ak nám chcete pomôcť prežiť, pošlite ľubovoľnú finančnú čiastku na účet nášho občianskeho združenia najlepšie a najjednoduchšie prevodným príkazom.
Číslo účtu je: IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
——————————————————————————————————————————————-
