Humorná príhoda
Návšteva
Očakávali sme jeho príchod. Manželka, naše dve deti a ja. Čas sme využili hospodárne. Nariadil som synovi, aby si zopakoval posledné klavírne cvičenie. Už som ho dosť dlho nepočul hrať, čo ma znepokojovalo. Mechanika trčala druhý týždeň v opravovni. Pravdaže som mu nepovolil dotýkať sa klávesov. Podľa odborného výkladu sa tým ničia akési súčiastky vo vnútri nástroja. Som toho názoru, že je to tiež otázka úcty k hudbe. Ticho, ktoré nastalo, sme spočiatku, na môj podnet, využili na smútočnú spomienku na zosnulých. Keď mi hlavou prebehli najbližší a medzi nimi i živí, usúdil som, že dcéra by nám mohla spestriť čakanie prednesom veršov. Nebola to zlá myšlienka. Z úsporných dôvodov som žene odporúčal popri vyšívaní prelistovať dennú tlač a pripraviť si tak vhodnú tému na rozhovor, ktorému sa asi po príchode hosťa nevyhneme. Vzhľadom na dobrú povesť našej rodiny som jej navrhol venovať pozornosť predovšetkým kultúrnym rubrikám, pretože v tejto oblasti som u nej videl najväčšie nedostatky. O chvíľu sa ozval cengáč. Vydal som niekoľko zvyčajných príkazov a osobne som šiel otvoriť. Na moje rozčarovanie bola to susedka Miladová, ktorá viedla bohémsky život. Chcela si požičať škatuľku cigariet, čo odôvodňovala tým, že u nás sa nefajčí, a tak nám to nebude natoľko chýbať. Vyhovel som jej želaniu. V záujme dobrých vzťahov. Požiadal som ju však o diskrétnosť, pretože pred deťmi sme existenciu cigariet, ako aj iných škodlivín dôsledne tajili. Keďže čas pokročil, pristúpili sme k ukladaniu ratolestí do postieľok. Tento obrad sa mi páčil. Narýchlo som im pripomenul stručný obsah akejsi známej rozprávky a popriali sme si dobrú noc. Manželka to chápala ako výzvu a i sama sa začala chystať na prenocovanie. Neodporoval som, situácia sa tým skutočne zjednodušila. Vtom pri vchode ktosi opäť zazvonil. Nenútene som uviedol do nášho účelne zariadeného bytu spolupracovníka Jaromíra Bombu. Bol starým mládencom, a tak som považoval za primerané, že ho prijmem a jeho návštevu absolvujem samostatne. Je vecou cti, keď na tomto mieste úprimne priznám, že nadišla chvíľa v rámci našej domácnosti historická. Prvá návšteva. Uvedomil som si, že neúčasť ostatných rodinných príslušníkov ma zbavila obávaných povinností mne cudzích a dosiaľ nepoznaných – zoznamovania a riadenia viacčlennej rozpravy. – A milostivá pani? – znela jeho otázka. – Irenka?… – zdúpnel som. Je chorá, či odcestovala? Neprichádzalo mi na um nič rozumné. Za mňa však rozhodla manželka, ktorá verne bdela v susednej spálni a spolu so mnou dýchala vzrušujúce ovzdušie prvej návštevy. Moju krátku rečnícku otázku si vysvetlila ako pokyn a v okamihu sa zjavila len tak napochytro upravená v prijímacom salóne. Krištáľový luster akoby hanblivo zmatnil osvetlenie a takmer nečujne zazvonil. – Prosím? – chápavo, vľúdne nás oslovilaZ jej pier som po prvýkrát začul čosi ako kúsok vzdialenej a nedosiahnuteľnej hudby. Vzácne predmety, uložené vo vitrínach, stratili svoj niekdajší lesk a tiež sa nepostrehnuteľne zachveli. Zazdalo sa mi, že Irenina pleť odráža trocha ospalý svit mesiaca, ktorý sa nám odrazu nástojčivo pritískal na obločné sklá. Neznesiteľne ma dráždila vanilková vôňa jej parfumu. Čoraz väčšmi som myslel na vzdušnosť jej vlasov a práve tak na dokonalosť tvarov, zahalených saténom, donekonečna padajúcim, ticho a vždy rovnako náhle ako nejaký nočný vodopád. Úctivo a zároveň omámene sme povstali. – Dobrý večer, madam! – riekli sme odrazu. – S dovolením, môj priateľ… – pokračoval som. – Viem, – prerušila ma. – Moja manželka, – dodal som. – Teší ma, – povedali pomerne zaujato. – Som rád, drahý kolega, – začal. Drahý? To ma urážalo vzhľadom na moje dlhoročné nezištné a obetavé účinkovanie v správe vecí verejných. – Obdivujem vás, pani Tichá. Cítil som vašu prítomnosť vo všetkej kráse a usporiadanosti vášho príbytku, – ďalej jej dvoril. Cítil som sa nepríjemne dotknutý a zaskočený tým, ako ľahkomyseľne prehliadol môj rozhodujúci podiel na poriadku a celkových výsledkoch dosiahnutých v našej domácnosti. Zašiel priďaleko. Rozčúlil som sa. – Dáte si kávu? – rázne som zasiahol v snahe s konečnou platnosťou uzavrieť túto trápnu scénu. – Ak smiem poprosiť… – povedal bezducho. – Irenka, buď taká láskavá, – ujal som sa opäť svojej vedúcej úlohy. – Nebude vám prekážať hudba? – navrhol som. – Zbožňujem ju, – trúfol si. Ako vyrovnaný a istý muž som zámerne nespozoroval dvojznačnosť jeho odpovede. Spoza čierneho poťahu rezonančnej skrinky sa ozvali nevtieravé tóny. Zhovievavým pohybom ruky som ho usadil. Nepatrnú chvíľu som sa kochal v účinku svojho gesta a tiež som si sadol. – Goya! – ukázal som smerom k stene, na ktorej visela naša svadobná fotografia. – Totiž, – poopravil som sa a namieril prst na iné miesto. – Úžasné! – vypadlo z neho. – Isteže. Tento človek vniesol do storočí zmätok a dejiny umenia zmenil na nezmysel, – vhodne som pripomenul. – Skvelé, majstrovské dielo, – spamätával sa. – Reprodukcia, žiaľ, len reprodukcia, – lamentoval som. – Lenže ako živá, teda chcel som povedať, že ide o veľmi kvalitnú reprodukciu, – zajakával sa. – Chápete, moje finančné možnosti mi nedovoľujú nijaké výstrednosti. A som toho názoru, že technicky vydarená reprodukcia veľkých diel prekoná pôsobivosť priemerných, peňažne prístupných, pôvodných prác súčasných autorov. – Máte pravdu. Skutočne máte pravdu, i keď… – márne sa usiloval ujať slova. – …áno, dalo by sa namietať, ale proti gustu nijaký dišputát, – umlčal som ho.
– Vy čítate moje myšlienky! – ohradil sa. – Nech sa páči! – vstúpila Irena. Mimovoľne som jej pomohol so strieborným podnosom z dedičstva po strýkovi Jozefovi a ponúkol som jej miesto pri stole. Káva opojne rozvoniavala. Otvoril som príručný bar. – Koňak, whisky? – spýtal som sa. Všetci sme sa správne rozhodli pre koňak. Nalial som. Skôr než sme si pripili, hosť vytiahol škatuľku cigariet a obrátil sa s ňou na nás. Manželka zbledla. – Pokojne si zapáľte. My ďakujeme, nefajčíme, – riekol som. Po úsečnom škrtnutí zapaľovača sa vo vzduchu zvíril modravý dym. Irena s námahou premohla kašeľ. Nezazlieval som jej to až natoľko, ako by sa dalo očakávať. – S prepáčením, – pootvoril som okno. Dnu vhupol osviežujúci chlad a vôňa atramentovej tmy. Žasol som nad svojimi novými, doteraz nepoznanými schopnosťami a pevne som sa rozhodol nevyhýbať sa viac spoločenskému životu, ku ktorému sme už hádam po ôsmich rokoch starostlivo usmerňovaného rodinného súžitia dospeli. S utajovanou závisťou som sledoval eleganciu, s akou hosť fajčil, a ubezpečoval som sa, že pôsobím mužným dojmom aj bez cigarety. No pochybnosti a neistota, ktoré sa ma zmocnili pri pohľade na krčenie prázdneho cigaretového obalu, ma opäť prinútili zamyslieť sa. – Na zdravie! – ozval sa hosť. – Na šťastie a radosť! – usiloval som sa zachovať si prestíž. – Na zdravie! – zašepkala. Poháre zacengali. Tento efekt sa mi zapáčil a premýšľal som, aké je dôležité vedieť ho vhodne a v pravý čas použiť. Krátko som sa ospravedlnil a nenápadne sa vzdialil. Môj svižný krok sa rozliehal chodbou. Posmeľovalo ma to. V duchu som bol povďačný výrobcom zvučnej obuvi, ako aj stavbárom schodiska vzácne umožňujúceho skvelé šírenie zvuku. Ozvena, ponášajúca sa na echo príznačné pre katedrály, primerane zdôrazňovala slávnostnú atmosféru. Zašiel som k dverám už spomínanej susedky. Zhlboka som sa nadýchol, dodal si odvahy a zazvonil. Prv než sa ktokoľvek nazdal, domáca zľahka pootvorila dvere. Z prítmia sa vynorila jej drobná ušľachtilá postavička a úzka tvár, ktorej niekdajšie dôstojné črty poznačilo časté hýrenie. – Ruky bozkávam! – začal som nepresvedčivo. Mimovoľný pohyb ruky, ktorý som našťastie včas spozoroval, si vyžiadal odo mňa prejav nežnosti. Neobyčajne opatrne, ale predsa rozhodne, som naznačil bozk čosi povyše chúlostivo ošetrovaných prstov. – Ach, vy ste báječný muž. Proste úžasný! – z jej slov sa dali vytušiť mierne účinky alkoholu. Jemne a dobromyseľne ma udrela do pŕs. – No poďte, len poďte, čo stojíte? – Prepáčte, ale rád by som hovoril len s vami, ak mi to umožníte… – vystupoval som už isto. Z najbližšej izby bolo počuť hlasy živo sa zabávajúcej spoločnosti. Cez medzeru medzi nedoliehajúcimi časťami závesu bolo možné vidieť cigaretový dym, krútiaci sa v nejasnom viacfarebnom osvetlení. Z tohto obrazu vystupoval duch znaleckého fajčiarskeho pôžitkárstva. Cigarety som prezieravo nespomenul. – Dobrý večer, vážení! – predniesol som slávnostne v okamihu, keď ma pani Miladová zaskočila odtiahnutím ťažkého zamatu. V impozantnom prostredí, ktoré vzniklo spojením troch bytov, som sa mlčky rozhliadal. – Pán Reimund Tichý, – predstavila ma hostiteľka. Nastalo ticho, ktoré som považoval za symbolické. Zároveň sa ma zmocnila zlá predtucha. Rozumne som zvážil, že ide o priamy dôsledok prudkej zmeny v postavení: veď zo mňa, ako všestranne pripraveného hostiteľa, sa náhle, znenazdajky stal obyčajný hosť, ba čo viac – hosť nečakaný, a teda pravdepodobne i nevítaný. Bezprostredne po vykonaní bežného ceremoniálu som požiadal Kamilu Miladovú, umelkyňu, vdovu po ministrovi a nadovšetko príjemnú susedku, o chvíľu osobnej pozornosti. Prešli sme do vedľajšej miestnosti. Pristúpil som k jednému z jej väčších obrazov a práve tak, ako som to poznal z literatúry a filmu, luskol som prstami. – Neuveriteľné! Tie hrozivé predstavy. Zánik a márnosť! – vzdychal som. – Môžem vás ponúknuť? – spýtala sa. – Ďakujem, nerobte si starosti, skutočne vás nebudem zdržiavať, – bránil som sa. – A propos, tá plocha je záznamom očisty a radosti z nej… – odporovala. – …chápem. Záporný odraz vznešenosti a krásy. Ale, ak nemáte nič proti tomu, sadnite si, – navrhol som. Naklonil som sa k nej.- Budete ma považovať za blázna. Ospravedlňte, prosím, moje vzrušenie, – mysliteľsky som sa zahľadel do neurčita. Bolo sa na čo a kam pozerať. Jej široký výstrih síce veľa prezrádzal, nechával však aj priestor pre fantáziu. Rovnako i skvostné zariadenie, pozostávajúce z darov venovaných nebohému ministrovi. Každý z nich pripomínal nejaký životný príbeh, podnecoval k úvahám o neznámych ľudských osudoch. – S dovolením, – siahol som po predtým našej dôsledne utajovanej škatuľke cigariet, ktorá teraz ležala na stolíku. Ponúkol som ju a pripálil som jej. Umne a nepozorovane som strčil zvyšok tabakových výrobkov do vrecka. Vzpriamil som sa. – Skutočne vám to nedokážem vysvetliť. Vstal som a odišiel. Ostala sedieť v rozpakoch. Koniec koncov nesklamal som jej dôveru a dodržal som slovo. Iste ma považovala za blázna. Na schodisku bolo prítmie. Z okien dopadalo na bohato kované zábradlie mäkké svetlo. Uľavilo sa mi. Takmer veselo som sa priblížil k svojim dverám. Pokochal som sa pohľadom na dostatočne veľkú, výraznú a primerane upravenú vizitku s mojím menom. Mal som uspokojivý pocit úspešného muža, ktorý v pomerne krátkom čase nadobudol dôležité spoločenské postavenie, dosiahol uznanie v odborných kruhoch, založil a zdarne viedol životaschopnú domácnosť atď. Ten večer bol vskutku príležitosťou pre zhodnotenie dovtedajšieho priebehu udalostí. Naozaj sme stáli na hranici dvoch etáp. Po predchádzajúcej zavŕšenej fáze uzavretého spôsobu existencie sme práve pokročili do štádia rozvíjania spoločenských stykov. V zamyslení som roztržito zazvonil pri vlastných dverách. Vzápätí mi otvoril môj známy. Bol v pomykove, ale predsa so strojenou samozrejmosťou ma zaviedol dnu. Ocitli sme sa osamote. – A milostivá pani? – spýtal som sa podozrievavo. – Irenka? – znepokojene odpovedal otázkou. Nevedel som sa spamätať z údivu. O chvíľu vošla. Vyzývavo, nedbalo upravená. – Prosím? – ozvala sa. V plnej miere som si uvedomil zmysel zlej predtuchy, ktorá sa ma zmocnila na návšteve u vdovy po ministrovi. Z hostiteľa som sa stal hosťom. Náhle sme vstali. – Dobrý večer, madam! – povedali sme v akomsi rozpoložení.
– S dovolením, môj priateľ… – pokračoval naučene. – Viem, – skočila mu do reči. Potešilo ma, že sa trápna hra razom skončí. – Moja manželka, – trval na svojom. – Teší ma, preriekli sme sprisahanecky. – Som rád, drahý kolega, – nezabudol som mu opätovať opovážlivosť. – Obdivujem vás, pani Tichá. Cítil som vašu prítomnosť vo všetkej kráse a usporiadaní vášho príbytku, – vysmieval som sa ich pochabosti. – Dáte si kávu? – vnucoval sa. – Ak smiem poprosiť… – roztrpčene som ich chcel požiadať o vysvetlenie. – Irenka, buď taká láskavá! – bezočivo oslovil moju milovanú ženu. – Nebude vám prekážať hudba? – jeho slová som však už nevnímal. – Zbožňujem ju! – temer som vykríkol v zúfalstve a bezradne som pozoroval temné dvere, ktorými vyšla. Odkiaľsi sem prenikala znervózňujúca melódia. Neobratným oblúkom pravice mi naznačil, aby som si sadol. – Goya! – mávol kamsi do prázdna, -…áno. dalo by namietať, ale proti gustu nijaký dišputát, – uzavrel. – Vy čítate moje myšlienky! – ohradil som sa. – Nech sa páči, – vrátila sa Irena. Ten neokrôchanec jej väčšmi prekážal, než pomáhal s mojím cenným servírovacím dedičstvom. Poburujúco sa o ňu pritom obtieral. Výpary kávy mi pripomenuli cigarety, ktoré som ukrýval vo vrecku. Siahol som doň. Boli tam. Cigarety, ba i zapaľovač, ktorý som v rýchlosti tiež uchmatol zo stola pani Miladovej. – Koňak, whisky? – dobiedzal. Nezáleží na tom, ale zvolili sme si jednotne koňak. Kým nalieval, presviedčal som sa o úspechu. Prv než sme pozdvihli poháre, ponúkol som ich cigaretami. Irena sa preľakla. – Pokojne si zapáľte. My ďakujeme, nefajčíme, – luhal. Napriek ťažko prekonateľnému odporu som si vložil do úst cigaretu, šťukol zapaľovačom a vyfúkol dym. Žena v sebe dusila kašeľ. Vyzerala ohavne. – S prepáčením, – odobral sa vyvetrať. Okázalo som krčil prázdny cigaretový obal. Až teraz som priznal náležitý význam bohémskemu životu našej príjemnej susedky a s rovnakým nadšením som ocenil fajčiarsky výkon jej spoločníkov. – Na zdravie! – povedal, akoby ho niečo trápilo. – Na šťastie a radosť! – triumfoval som. – Na zdravie! – prehovorila zahanbene. Sklo slávnostne zazvonilo. V pravý čas. Zazdalo sa mi, že jeho tvárou prebehol záchvev. Nečudo, veď mu odzvonilo. O chvíľu sa ospravedlnil a potichu sa vytratil. Napäl som čuvy a osobne som si šiel preveriť, či naozaj opustil byt. Hneď nato som podnikol najdôležitejšie opatrenia. Dvere som poistil spoľahlivou závorou a v zámke nechal zasunutý kľúč. Víťazne som sa pobral späť do prijímacieho salónu. Prijal ma obraz čakajúcej usporiadanej rodiny. Upokojil som sa. Syn veľmi pôsobivo napodobňoval hru na klavíri. Dcéra zaujato prednášala verše. A manželka popri vyšívaní listovala v novinách. Ozval sa cengáč. Zastal som a zahľadel sa von z obloka. Moja milovaná žena sa na mňa spýtavo, trocha bojazlivo, pozrela. – Mám otvoriť? Posunkom som zamietol jej návrh. – Vyšívaj, drahá. Aj dcéra sa opäť rozvravela a syn vytrvalo opakoval posledné klavírne cvičenie. – Dovolíš? – vzal som si noviny a sadol do kresla. Zvonec vytrvalo drnčal. Posmešne som sa uškrnul a nedal sa rušiť pri čítaní.
Odstolok (aforizmy) z knihy Dobrá zrada nad zlato
EPITAF
Musel zomrieť,
aby mohol byť nesmrteľný.
POSLEDNÝ ÚDER
Život je otázka,
smrť je odpoveď.
ZÁVEREČNÁ
Taký je život.
Ktovie aká je smrť.
HUDBA 1
Hľadanie strateného ticha.
HUDBA 2
Anjelov za zníženej viditeľnosti
počuť.
DRUHÁ ODMOCNINA HUDBY
Symfónia na mol.
UMENIE MLČAŤ
Verše bez slov.
NAJJEMNEJŠIE DÔVERNOSTI
Listové tajomstvo ticha.
ZÁZRAKY ROČNÝCH OBDOBÍ
Aj Snehulienka má sestry
– Vodulienku a Dážďulienku.
MECHANIKA DUŠE
Mechúre zabezpečujú
duševnú rovnováhu rýb.
KOLEDA
Zomreli kapry,
nech žijú Vianoce.
BOŽSKÝ SPRAY
Duch je vôňa
a čuch sa vznáša nad vodami.
PRAVDA
Nie je ťažké
doviesť veci do dôsledkov,
ale domyslieť do príčin.
STOPÁRKY
Stopy po párkoch.
STOPÁNKY
Stopy po topánkach.
ODSTOLOK
Odzemok na stole.
Prechladnuté víno (aforizmy) z knihy Dobrá zrada nad zlato
ZÁKON
Pohromu spôsobuje človek,
ktorý chce zabrániť katastrofe.
OBJAV
Niet ničoho z ničoho.
VZBURA PROTI PRÁZDNOTE
Nič neznamená nič,
či nič znamená nič?
O NIČOM
Nič je základ,
na ktorom sa dá stavať.
PRVÝ PRINCÍP
Ak niečo kladie odpor,
smer tlaku je správny.
HISTORICKÝ PRINCÍP
Minulosť má každý,
niektorí majú aj budúcnosť.
PRINCÍP OPTIMIZMU
Keby neexistovali vojny,
nevedeli by sme, čo je to mier.
INFLÁCIA GENIALITY
Na začiatku bolo slovo,
na konci ich býva celá fúra.
ALELUJA
Každý zázrak trvá tri dni,
preto ani práca na Slovensku
netrvá dlhšie.
NÁVRAT MONARCHIE
Po obnovení Uhorska
sa bude časopis Slovenka
nazývať Uhorka.
VÝSTRAHA
Dokonalosť má vedľajšie účinky.
OTÁZKA
Koľko trvá štvrťhodina?
BÁSNICI
Osamelí jazdci
na ojazdených formuláciách.
JESENNÉ PRELÚDIUM
Prechladnuté víno.
V Sovietskom zväze bola vraj zakázaná západná hudba?
Na najrozmanitejšie druhy umenia i poklesnutej zábavy sa v súčasnej slovenčine vzťahuje spoločné označenie šou biznis. V minulosti sme odlišovali hodnotné diela s náročnejším myšlienkovým posolstvom a zložitejšou estetickou štruktúrou od lacných, ľahkých a spravidla krátkych oddychových žánrov, ktorým sa vravelo estráda. Dnes už asi málokto vie, že pôvodný význam slova francúzskej proveniencie pomenúval výstupok, teda vyvýšenú dlážku v interiéroch i v exteriéroch, čiže aj terasu či pódium. Pojem sa udomácnil aj v iných slovanských jazykoch, vrátane ruštiny, kde sa vníma najmä ako synonymum populárnej hudby.
Napriek tomu, že mám zmysel pre humor, alebo práve preto, že ho mám, nedokážem sledovať takmer nič z aktuálnej ponuky relaxačnej kultúry – počnúc tzv. komédiami a končiac nekonečným radom súťažných relácií, ktoré sú zväčša jedna hlúpejšia ako druhá, pričom tých prvých je viac. Jednoducho – byť televíznym divákom vôbec nie je jednoduché, najmä keď k tragickému obrazu úsmevných programov prirátame vysoký podiel stupídnych a ustavične sa opakujúcich reklám, takže prepínaním jednotlivých kanálov si vnímateľ nevdojak vyvára úplne novú nezmyselnú zmes rôznorodých audiovizuálnych útržkov.
V našej domácnosti k večernému rituálnemu stereotypu tak chtiac-nechtiac patria ixkrát videné filmy a seriály, v ktorých si nahrádzame reklamné bloky zvyčajne úryvkami z dvoch či troch aspoň trocha znesiteľných súťaží, ktoré úplne neurážajú intelekt a vkus. O to zarážajúcejšie je potom prekvapenie, keď sa v renomovanom súťažnom cykle odrazu zjaví tvrdenie, že v Sovietskom zväze bola zakázaná západná populárna hudba, pričom úlohou súťažiacich je vybrať si jednu z bizarných odpovedí, akým spôsobom si Rusi pašovali hudbu zo zahraničia.
Po prvé – celá populárna hudba v niekdajšom východnom bloku v každej etape vývoja v podstate zodpovedala celosvetovému vývoju, len rovnaké teleso sa v angličtine volalo big band a u nás sa nazývalo tanečný orchester. Od mojich stredoškolských čias, ktoré sa začali v roku 1972, som mal príležitosť niekoľkokrát navštíviť Moskvu a ďalšie sovietske veľkomestá, preto môžem s absolútnou spoľahlivosťou potvrdiť, že gramofónový štátny podnik Melodia vydával za halierové (kopejkové) ceny celé albumy západných interpretov – počnúc britskou kapelou Beatles a nekončiac západonemeckým duom Modern Talking. Nehovoriac o druhej polovici 80. rokov 20. storočia, keď u nás hosťovali sovietske divadlá s vlastnými rockovými operami.
Naozaj si kladiem otázku, kam sa raz prepadneme pri nastúpenom trende masového ohlupovania verejnosti mediálnou mašinériu, ktorá sa už očividne nezastaví pred ničím.
Dobrá zrada nad zlato (aforizmy) z rovnomennej knihy
SMÚTOK Z PRÍRODY
Za všetkým,
čo si nedokážeme v prírode vysvetliť,
je Boh.
RADOSŤ ZO ŽIVOTA
Za všetkým,
čo si nedokážeme na Slovensku vysvetliť,
je KGB.
DO PLAČU
Najkrajší kút v šírom svete
je colnica v Kútoch.
HLAVA
Ešte stále ju mám na krku,
neviem ako sa jej striasť.
HUDOBNÁ JAR
Koncert pre sosák a kladivo.
POETICKÁ JESEŇ
Aj kosák a kladivo boli prekrížené.
ZIMNÉ RADOVÁNKY
Sosák a sladivo.
ZÁHADA
Slobodný berlínsky murár.
NO A ČO
Szabó-táž.
KOMUNÁLNY SABAT
Už bosorky štartujú na metlách
zo striech nájomných domov.
VYLOŽENÁ LOŽ
Opakovaná lož je súlož.
O MYDLENÍ
Mydlím, teda som!
VIANOCE
Ani dar nazmar.
PRIZNANIE
Som psom.
NA POLI POLITIKY
Pole polemiky.
SAMOZREJMOSŤ
Dobrá zrada nad zlato.
PAVOL JANÍK
——————————————————————————————-
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme vyše 24 500 vzhliadnutí !!!
Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————
