Dnes aktuálne spisovateľ, pedagóg, prozaik, humorista Anton Lauček

Humoreska

Ako sliepky zlikvidovali jastraba

Suseda Angela sa celý život starala iba o sliepky. Pravda, okrem detí a manžela. Bývali na vyšnom konci v prízemnej múranici, mali dvor, humno, za ním veľkú záhradu, ale nikdy nechovali prasa, kravu, teľa, ovce alebo kozu. Roky rokúce iba sliepky. V humne jej muž hneď po svadbe postavil veľký kurín, taký, aby sa doň lasica alebo tchor nedostali. Bola to podmienka, ináč by s ním pred oltár Angela nešla. Jedinký raz sa stalo, že do kurína vkĺzla mladá líška, jedno z detí chabo privrelo vráta. Suseda, keď začula z humna splašené zvuky, vbehla dnu a rázne vymlátila z líšky hrdzavú dušu lopatou na uhlie.
Deti vyrástli, povydávané a poženené sa vytratili z domu, muž sa pominul tiež. Ale pred smrťou – ináč by ho na druhý svet nepustila – musel ešte zmajstrovať umelú liaheň, takú na približne sto vajec. Poradil sa s elektrikárom a pozbíjal väčšiu debničku, v nej výsuvný regál, pod ním plytká nádoba s vodou, zvrchu svietilo šesť menších žiaroviek. Ich zapínanie a vypínanie reguloval malý termostat nastavený na necelých tridsaťsedem stupňov. Vajcia na regál poukladala suseda naležato, jednu stranu označila ceruzou – musela ich totiž každých dvanásť hodín obracať. Pritom zakaždým osprchovať teplou vodou, ináč by škrupina stvrdla na betón a kurča, hoci živé, sa vtedy nedokáže dostať na Božie svetlo.
Podľa elektrikára účinnosť takejto liahne, býva asi osemdesiatpercentná, a to sa aj potvrdilo, veď každú jar, obyčajne od začiatku mája sa Angela starala o pekný kŕdeľ žltých i strakatých kurčiatok. Počas troch týždňov, kým boli vajcia v liahni, bála sa iba jedného – že náhle vypnú elektrinu. Keď k tomu došlo, ohrievala vajcia v trúbe sporáka a len opatrne prikladala triesky do pahreby. Ale aj tak sa niektoré zárodky pripiekli.
Už nadobudla skúsenosti, pri liahnutí iba dávala pozor, kurča vždy naťukne škrupinu a spraví si okienko, cez ktoré dýcha. Vtedy sa mu nesmie nasilu pomáhať, lebo ono ešte nemá v brušku vnútornosti. Tieto sa nachádzajú mimo telíčka, ono ako dýcha, tak si ich do seba vťahuje. Až potom je nachystané na svet, v škrupine sa otáča, z okienka spraví zobáčikom venček po celom obvode vajca a vytlačí sa von.
Suseda mala zo svojho kŕdľa radosť, zakaždým aj niečo odrastené predala a potom od nej kupovali záujemcovia už i vajcia, mládky začali znášať na začiatku jesene. Chovala rôzne plemená, ktoré si odskúšala ako dobré nosnice: vlašky, leghornky, české zlatokropenaté, hempšírky, sasexky, velsumky. Väčšinou čistokrvné. Aspoň jej pri nich užitočne prešiel čas a trochu si privyrobila k dôchodku.
Volala ich „dievčatá“.
Nič ju netrápilo, iba jastrab. Kým boli kurčatá malé, držala ich v ohrádke z drôteného pletiva, zvrchu prikrytej. Neskôr kŕdlik vypúšťala do záhrady, no pritom musela striehnuť, pretože najmä z oblohy nad nimi hrozilo nebezpečenstvo. Ponad veľkú záhradu nemohla rozostrieť pletivo, to nejde. Ešte väčšiu škodu utrpela, keď jastrab uchytil niektorú z mládok. Sliepka je hlúpa, keď na ňu zletí jastrab, zľaknutá kľakne a nehýbe sa. Dravec to má potom jednoduché, pridržiava si obeť pazúrmi a ohnutým zobákom sa pustí rovno do jej krku. Ani s kohútmi, ktorí by kŕdeľ ochraňovali, Angela nepochodila. Keď sú dvaja alebo traja, medzi sebou sa mlátia, perie lieta a bojovníci s ostrohami dokrvavení. Držala teda iba jedného, ale ten ostal pri toľkých „nevestách“ zoslabnutý. Večer ledva motal nohami, nedokázal vyskackať po rebríčku do kurína, sliepky ho museli podopierať.
Angela si nevedela s jastrabom poradiť. Kúpila aj vzduchovku a schovaná v humne vyčkávala, kedy zosadne na kuru. Stalo sa, ona namierila, vystrelila, ale namiesto dravého vtáka padla sliepka. Musela ju potom chytro zmárniť a nachystať na pekáč. Okrem toho ju syn bývajúci v Bratislave, keď spolu telefonovali, upozornil, v prípade, že skolí jastraba, dostane takú pokutu, že bude splácať z dôchodku päť rokov. Navyše, v súdnom konaní môže utŕžiť aj podmienečný trest.
Nakoniec sa nad Angelou zmilovala náhoda, ktorá ju síce zo začiatku nasrdila, ale…
Akési chlapčisko jej opilo sliepky. Vybrala sa ráno do obchodu, štyridsaťosem mládok s kohútom privrela zatiaľ do humna. Po návrate si nevšimla, v akom sú stave, len chytro v prítmí otvorila zadné vráta, aby mohli do záhrady, ona odskočí vyložiť nákup.
Angela tušila, dravec sa objaví. Z výšky, hoci je pre ľudské oči ako bodka, vidí doďaleka, preto rýchlo odložila do komory prinesené. Trvalo to pár minút a keď dobehla, vydesená sledovala v záhrade svoja „dievčatá“ kopŕcajúce sa, tackajúce, kníšuce sa a poletujúce po dolných konároch stromov. Uprostred nich ako maják trčal pomýlený jastrab.
Čiernobiela sasexka, na ktorej pristál, keďže bola opitá, nekľakla. Probovala vstať, mykala krídlami, vrieskala, usilovala sa vyšmyknúť spod pazúrov. Pomáhali jej dve hempšírky, tie začali dravca ďobať. Podletel k ďalšej, sťatá v alkoholickej kóme ležala nehybne na chrbte. Beháky mala vystreté do neba, nedokázal sa jej dostať ku krku. Potreboval byť na chrbte sliepky, zboku stojaci na zemi načať korisť nevedel. K jeho prenasledovateľkám pribudli ďalšie, dobiehali alebo sa vytackali z kútov záhrady, aby sa vrhli na agresora ako svorka. Kým prekvapený stál, nechápajúci, čo sa robí, štíhla vlaška vyskočila dravcovi na chrbát a ďobla mu do oka.
To už nezvládol a v panike vzlietol. Poloslepý skoro narazil do vrcholca hrušky.
Angela v duchu zaplesala. Zrazu bola na svoj kŕdeľ hrdá aj ináč.
To, čo videla na vlastné oči, musí využiť. Len treba všetko premyslieť.
Spitú chasu nechala vystrájať po záhrade, nech sa sliepky vybláznia a trochu vytriezvejú. Kohúta, ktorý vyzeral najviac zrichtovaný, radšej hneď odniesla do kurína, aby ho neznásilnili a nezabili. Do poobedia každú polhodinu zbierala po záhrade vajcia, keďže nadraté nosnice na miesta so slamovou podstielkou netrafili.
Večer mala stratégiu obrany kŕdľa premyslenú.
Každé ráno opije päť sliepok. Nie do bezvedomia, aby sa neváľali, stačí, že budú agresívne a nezľaknú sa žiadneho dravca. Keď sa naň takáto pätica oborí, zabráni mu, aby niektorú mládku skántril.
Domácej pálenky mala dostatok. Slivovica sa u nich pálila každý rok a nebohý muž, keďže v posledných rokoch chorľavel, nestihol vypiť všetko.
Ráno vypustila „dievčatá“ z kurína, predtým ale oddelila dve hempšírky a tri leghornky a nakŕmila ich chlebovou sriedkou namočenou v slivovici. Pár minút sa nič nedialo. Kury hrabali, krákorili, kotkodákali, hriebli, zobali trávu a predvádzali sa pred kohútom, aby pod ním kľakli. No keď začal alkohol účinkovať, zrazu päť sliepok zaútočilo na „kikiríka“ a on bežal pred nimi o dušu spasenú. Netackali sa, nelietali, len boli agresívne a nedochádzal im dych.
Prenasledovaného gazdiná radšej zatvorila do humna.
Angela odskakovala do kuchyne zakaždým iba na chvíľu dohliadnuť na hrniec s obedňajšou várou, potom zas chytro naspäť. Vystriehnuť, čo sa bude diať, až priletí návšteva z oblohy.
Dravec sa dlho neukazoval, bolo jej to čudné. Predtým sledoval záhradu z výšky každodenne. Mal práve odrastajúce mláďatá niekde v hniezde po Krstou horou, takže skoro bez prestávky lovili obidvaja vtáčí rodičia.
Napokon sa ukázal, zletel z neba ako blesk. A práve na vlašku, ktorá mu poranila oko.
Angela zostala nepohnutá v humne, nech ju vták nezbadá, chce vidieť, čo sa bude diať.
Sliepky sa so splašeným krikom rozpŕchli pod kríky, pudovo hľadali záchranu medzi konármi.
Vlaška pod dravcom sa nehýbala, veď bola triezva. Jastrab na koristi sa vlastnícky a hrdo rozhliadol skôr, ako jej načne krk. S nadratým komandom nerátal.
To nezaváhalo. Okamžite sa päť „dievčat“ zo všetkých strán záhrady hnalo k útočníkovi.
A on znova, nepoučený, kukal ako sprostý. Navzdory všetkým prírodným zákonom ho nebojácne ďobali a dve z nich aj podletovali, aby útočníka zasiahli do hlavy.
Vyrušený, musel to vzdať.
Angela najskôr ratovala vlašku, tá sa našťastie len otriasla a odbehla. Zobák dravca neokúsila a ani nedostala infarkt, čo sa niekedy sliepkam od strachu prihodí.
Strategický plán gazdinej sa hneď na prvý raz ukázal ako vhodný.
V ďalšie dni bude pokračovať a môže pritom vyskúšať „dievčatá“ inej sorty, aby zistila, ktoré sa do vlastne policajnej služby osvedčia. Čím „pod parou“ agresívnejšie, tým vhodnejšie.
Behom mesiaca takto overila schopnosti každej a viedla si aj záznamy, ktorá „partia“ a v akom zložení spoľahlivo ustráži kŕdeľ. Kohúta v nových podmienkach nepotrebovala a bolo proti právam zvieraťa držať ho zatvoreného celý čas. Odťala mu teda hlavu, rozsekala na štyri kusy a dala do mrazničky. Polievku z kohúta označujú dedinské staré matere za najvýživnejšiu, hodí sa v období, keď je organizmus človeka zoslabnutý.
Angela bilancovala. Po piatich týždňoch jastrabí pár, už poučený, navštevoval jej záhradu iba zriedka. Päť podgurážených sliepok zakaždým dravca zahnalo. Ale čo bolo horšie, zmenilo sa správanie kŕdľa. Niektoré „dievčatá“ sa stali na alkohole závislé. Keď vošla do kurína s fľaškou, už utekali k nej, pozerali, kde má gazdiná sriedku a nech ju čím skôr poleje. Presnorili celé humno aj šopu, či nenájdu fľašku, a keď na nejakú naďabili, pili rovno z nej. Takto prišla o tri dobré nosnice, pretože vyňúrali riedidlo a aby sa dostali k obsahu, prevalili ho, nech vytečie. Piť nemohli, nafetované zdochli.
Jastrabej pohromy sa zbavila, ale následne privolala druhú. Najosvedčenejšie strážne komando skladajúce sa z dvoch českých zlatokropenatých, dvoch velsumiek a jednej sasexky bolo prakticky stále nadraté, nestačilo vytriezvieť. Vajcia, ak nejaké zniesli, vyzerali čudne. Najčastejšie im chýbala škrupina, bielko v tenkej blanke riedka žbrnda a žĺtka bledé, lebo keď malo komando „službu“, nezbieralo potrebnú stravu, zaujímal ho len jastrab a chľast. Väčšina kŕdľa tieto alkoholičky ignorovala a vyhýbala sa im.
Angela po dlhom uvažovaní uznala, že pokusy celkom nevyšli. Treba sa vrátiť k overenej klasike. Kŕdeľ nech stráži zdatný kohút, aj kvôli tomu ho gazdiné držia. Počet sliepok radikálne zníži, ide o dobré nosnice, ľahko sa rozpredajú. Na budúci rok použije liaheň viackrát, „produkcia“ môže trvať od polovice marca do konca júna, na odrastených kurčatách zarobí viac ako na predaji vajec.
Ale čo s päťčlenným strážnym komandom? Na pálenku navyknuté kury by jej kupci hneď vrátili. Neoplatí sa ich ani zabiť, veď ktovie, aké mäso majú a vlastne by to bolo nespravodlivé. Ona z nich urobila „závisláčky“.
Nakoniec riešenie našla. Komando darovala starému mládencovi bývajúcemu v starootcovskom dome konča dediny. Bol invalidným dôchodcom, pohyboval sa hlavne na vozíku a prakticky už o deviatej ráno pod parou, čiže ešte pred otvorením krčmy. Sťažoval sa každému, je osamelý a po zobudení mu býva otupno, musí si vypiť. Keby mal niekoho do partie, pil by menej a len po troške.
Angela mu sliepky zaniesla. Nového majiteľa oboznámila aj s ich „charakterom“.
Starý mládenec a darované kury si navzájom rozumeli. Ráno ich nakŕmil, dovolil, nech sa trochu vybehajú po dvore a potom „dievčatá“ vpustil do kuchyne. Krákorili okolo stola, postupne jedna po druhej vyleteli na stoličky, aby dočiahli na prichystanú štipôčku sriedky s pálenkou. On sebe nalial tiež a dávkoval si tak ako sliepkam, zakaždým byľku. A mohol im pritom aj rozprávať.
Zakaždým pochopil, čo mu odpovedali.
Poučený Angelou napájal komando vždy len do miernej opitučkosti.
Lebo čo ak by ho v alkoholickej extáze začali naháňať?
Na invalidnom vozíku by sotva ušiel.

(Povinné čítanie pre chovateľov hydiny a odporúčaná maturitná téma na stredných poľnohospodárskych školách)

Anton Lauček

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
1 Comment
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Andrej Janco
Andrej Janco
3 months ago

Som rád, že som objavil Humorikon! Čo autor, to profesionál a slovenská celebrita…Divím sa, že ešte takéto niečo v našej slovenskej kultúre existuje.