Fejtónová prezentácia humoristickej tvorby nášho slovenského dlhoročného spisovateľa a publicistu Pavla Dinku
(Humoriáda)
Bolehlav
Možno ma viacerí aj poznáte, som doktor Bolehlav, známy slovenský psychiater, svojím chýrnym renomé som sa uchytil i vo veľkej časti Európy, liečim neurózy, psychózy, bipolárne poruchy, depresívne stavy, Oidipove komplexy, Elektrine komplexy, psychosomatické ochorenia a všakové iné duševné anomálie (pravdupovediac, navštevujú ma aj domáci a zahraniční pacienti, ktorí trpia na Ficov a Orbánov komplex). Ako Freudov stúpenec preferujem v liečiteľských postupoch psychoanalýzu, nezriekam sa však ani medikamentóznej liečby či zastaranejšej terapie šokom a hypnózou. Najväčšie návaly v ambulancii mávam po rozličných politických otrasoch a po takých či onakých voľbách. Aj včera po našich prezidentských voľbách…
„Bolehlav, pomôž, poraď mi,“ vbehne do ambulancie kolega od fachu, „hlavu mám ako po výbuchu granátu, srdce sa ide zblázniť…“
„Čo sa stalo? spytujem sa. Tváril som sa, že nechápem…
„Predstav si, náš kandidát… prezidentský kandidát prehral,“ holou dlaňou si utieral zaslzené oči. „Darmo som chodil na námestia a vykrikoval, darmo som nosil transparenty s jeho menom,“ skľúčene vzlykal kolega. „A pritom bolo všetko viac ako isté, perfektne pripravené a zorganizované…
Porozprával mi o tom, ako si na jednu hodinu po volebnej polnoci, po sčítaní všetkých hlasov, nastavil budík, aby spoločne s manželkou mohli osláviť víťazstvo svojho kandidáta a pripiť si šampanským. A zrazu tresk! Akoby mu kladivom rozpučili mozog! Svorne objali psíka a rumádzgali až do rána, nepomáhali ani tabletky na spanie. Ostalo v nich iba prázdno a pusto, ako na opustených prázdnych recepčných misách vo volebnej miestnosti neúspešného kandidáta. A keby len to! Na Facebooku im niekto poradil, aby sa chytili za ruky, sklonili hlavy a čakali náraz na dno. Lenže náraz neprichádzal…
„A tak som prišiel za tebou,“ pokračoval kolega skormútene, akoby mu nebodaj zomrel niekto z najbližších príbuzných. „Neviem, čo si počať, trasú sa mi ruky, v hrudi ma ťaží nesmierny balvan… to je koniec, definitívny koniec! Slováci sú šialenci…Nikdy im to nezabudnem!“ zahrozil dvihnutým prstom.
Nechcel som mu povedať, že aj on je Slovák a navyše, ako to vysvitá z hĺbky jeho depresie, k šialenstvu nemá až tak ďaleko. Napokon póza, presvedčenie o vlastnej neomylnosti skôr či neskôr prerastie do úzkosti a chorobného strachu.
„Klin sa klinom vybíja,“ navrhol som mu optimisticky.
„Ako to myslíš?“ vystrelil na mňa otázku s podtónom istej nádeje.
„Tak ako hovorím,“ dôvodil som ďalej. „Vstúp do Smeru-SSD alebo Hlasu-SD… a môžeš si pripiť na víťazstvo… aspoň nateraz.
Vytrielil z ambulancie len sa tak za ním prášilo. Šoková terapia zabrala…
Zakrátko po kolegovi sa v ambulancii objavila istá europoslankyňa, sotva lapala po dychu…
„Nemôžem dýchať, pán doktor,“ začala, „z ovzdušia sa vytratila demokracia a sloboda, ak zostanem na Slovensku, tak sa zadusím. Fico aj Pellegrini nám vzali kyslík…
Chcel som jej poradiť, že by sa jej zišla aklimatizácia na Mount Evereste. Nepatrilo sa však prerušovať pacientku v jej nárekoch…
„Hanbím sa za to, s akými ľuďmi musím žiť v tejto krajine,“ pokračovala, „vystavujú nás svetovej hanbe, Slovensko je stratené, stane sa ruskou kolóniou. Kým nepochopia, že pravda je len jedna, tá naša… len a len naša, nemá zmysel doma čo len vegetovať.“
Posťažovala sa, že si balí kufre a že sa chce vysťahovať.
„Pán Bolehlav, vy ste moja záchrana, čo by ste mi odporučili… kam sa mám vybrať?“ Naznačovala, že mi dôveruje, že mi verí, že dá na moje slová.
„Najlepší by bol pre vás Severný pól!“ vyhlásil som rezolútne. Myslel som si, že moja odpoveď jej schladí hlavu… ale kdeže!
„Vidíte…. na to som nepomyslela,“ zvýskla prekvapene. „Možno máte pravdu.“
„Nepochybujem o tom,“ prízvukoval som s plnou vážnosťou v hlase. „Založíte si tam politickú stranu s jedným členom, zvolíte sa za predsedníčku, za premiérku i prezidentku. Konečne zadosťučiníte svojim ambíciám. Perspektíva ako hrom!
„Bolo by to fajn,“ prisvedčila. Zdalo sa, že sa teší ako malé dieťa. „Ale ako nazvem svoju stranu? Jablká tam predsa nerastú…“
„Nijaké Jablko, hruška alebo niečo podobné,“ odvetil som. „Musí to byť dačo exotickejšie, čo bude vyhovovať vášmu naturelu – pokorné a zároveň s vycerenými zubami – povedzme taký názov ako Ľadový medveď… znelo by to duchaplne i presvedčivo.“
Europoslakyni zasvietil v očiach radostný plamienok, nonšalantne mi podala ruku a chvatne sa rozlúčila. Ukázalo sa, že moje psychoanalytické skúsenosti sa v jej prípade celkom dobre osvedčili.
Ako to už chodí, do tretice všetko dobré: do ordinácie bez zaklopania vplával akýsi uvravený progresívny čudák. Akiste popredný parlamentný poslanec s pávím sebavedomím, až takým, že by si mohol zaviesť živnosť s profesiou boh. Sám pre seba som si ho pomenoval Mefistofeles. Nie, on sa nič nesťažuje, nemá nijaké problémy, len by chcel…
„Len by som chcel, pán Bolehlav, “prikazoval mi takmer direktívne, „aby ste presviedčali ľudí, ktorí chcú utiecť pred našou dobou temna do krajín slnečnej demokracie, aby zatiaľ ostali, neutekali, treba vytrvať v boji s podvratnými konšpirátorskými a proruskými silami. Ak emigrovať, tak len po definitívnej prehre Dobra so Zlom. Ale to nesmieme pripustiť! Za nijakú cenu!“
Hovoril ešte veľa, hovoril o tom, že oni sú sloboda a demokracia, a nie voliči a ich „slobodné“ hlúpe rozhodnutia; vraj väčšina, dezoláti, je ono Zlo, ktoré podporuje mafiu a zločin.
Prisľúbil som mu, že sa pokúsim presvedčiť ľudí, ale po svojom (dodal som v duchu) a svoju repliku som zakončil Freudovým výrokom: „Jedine kultúra poľudští človeka, lebo každý z nás má v sebe svojho Mefistofela, beštiu.“
P. S.: Milí čitatelia, nikdy vám nezabudnem, že ste si prečítali moju esej až do konca…
Hľadá sa nevesta
Servác Fešáčik (tak ho prezývali kamaráti) bol svojím spôsobom nešťastný človek, nevedel si nájsť zamestnanie, aj by možno vedel, keby nebol taký prieberčivý – raz mu nevoňal plat, inokedy kolektív, tu ho odradila stereotypná práca, tam zase nevhodné pracovné podmienky. A tak to bolo i s dievčatami. Niežeby bol v tomto prípade prieberčivý, ale jednoducho nevedel, ako na to… Akékoľvek pokusy o nadviazanie známosti mu stroskotali… veď načo hovoriť… nezamestnaný, úplne bez peňazí… všetky príslušníčky nežného pohlavia od neho bočili a keď ho mali stretnúť, obišli ho veľkým oblúkom. A on, neborák, sa chcel strašne, prestrašne oženiť, vybudovať si rodinku, mať deti, skrátka, strčiť hlavu do chomúta a normálne žiť. Potajomky sa však zdôveroval, že potrebuje nad sebou bič, ktorý ho bude usmerňovať…
„Keď budeš nezamestnaný, ani kocúr sa o teba neobtrie,“ nabádal ho sused Bonifác Fiškus, s ktorým spolu vyrastali. „Poď robiť k nám do úradu, máme tam jedno voľné miesto, celkom lukratívny flek… budú peniažky a budú aj dievčatá. Máme tam pipiek habadej, malé, veľké, vysoké, nízke, štíhle, korpulentnejšie, múdre i menej chápavé, môžeš si vyberať ako paša v háreme… Na pracovisku najľahšie zbalíš babu a navyše nebudeš musieť kupovať mačku vo vreci, prekukneš ju až do žalúdka…
Servác sa dal nahovoriť, dokonca aj s robotou sa rozhodol popasovať; už sa videl, ako niektorú kolegyňu pozve po prvej výplate na kávu, možno bude aj božtek a možno… i svadba, deťúrence…
Postupne sa v úrade udomácňoval, lustroval všetky kancelárie, všade slečinky ako lusk, doslova na zjedenie. Aj si robil poznámky, značil mená do zošita. Netrpezlivo vyčkával na Fiškusa, aby sa ho opýtal na podrobnosti….
„Katka?“ odvetil mu Fiškus. „To je revír vedúceho oddelenia. Ruky preč od nej, je to poľovník, skvelý strelec…“
„A čo Eva?“ spýtal sa Servác. „ Vieš… tá s piercingom v nose…“
„Dobrá kočka, do voza i do koča,“ prisvedčil Fiškus, „lenže tá je paf do nášho odborného referenta.“
„Hádam Vierka….“
„Chlapče, rúbeš privysoko,“ karhal ho Fiškus. „Fajn babenka, vravia o nej, že má tetovanie na najchúlostivejších miestach, vidieť ho vraj môže iba personálny riaditeľ. Takže ak chceš postup, daj si radšej diétu…“
„Tak potom Mária… taká čierna, ktorej sa pod blúzkou vzdúvajú dva veľké bujaré kopčeky,“ rozplýval sa Servác, až sa mu viditeľne rozpálila tvár.
„ … tá patrí do plánov marketingového plánovača… ak mu skrížiš plány, bude s tebou amen.“
„A Helena?“ zašemotil skľúčeným hlasom Servác. „ V priliehavej minisukni pripomína anjelika… a tie božské nohy, zakaždým cupitá po schodoch ako srnka.“
„Pśśśt!“ zašepkal Fiškus. „Vyškrtni si ju zo zoznamu, pristihli ju na toalete, ako sa cmúľa s kolegyňou z analytického oddelenia.
„Čo povieš na Olinku? Vyzerá taká tichá, skromná, akoby nepoškvrnená,“ rozplýval sa s nádejou Servác, pokladal ju totiž za svoj najväčší túz. „Keď ma zbadá, vždy sa na mňa usmeje…“
„Nech ti ani nenapadne!“ Fiškus naznačil rukami oblosť Olinkiných línií, „Jej charizma patrí do portfólia nášho generálneho. Riaditeľskej imunity sa nehodno dotýkať, nemuselo by sa ti to vyplatiť.“
S Fiškusom prešli celý Servácov zoznam, meno za menom, kanceláriu za kanceláriou, pri každej adeptke na vydaj natrafili na nejaký háčik či problém, ktorý sa zdal neprekonateľný.
„A vraj si budem môcť vyberať ako paša v háreme!“ prskal Servác. Opäť si ma dobehol, ako vždy…“
Upokoj sa, Servácko,“ tíšil priateľa Fiškus, „Nie je všetkým dňom koniec, zakrátko bude úrad prijímať nejaké nové babenky. Naskytne sa ďalšia šanca…“
„A čo keď mi ju znovu niekto vyfúkne?“ horekoval Servác.
„Nesmieš byť pesimista,“ posmeľoval ho Fiškus.“Ako prvý sa musíš chytiť príležitosti, ohúriť, presvedčiť, ukázať, čo sa v tebe skrýva…“
V nasledujúcich dňoch pochytila Serváca pochmúrna nálada, svet sa mu zdal beztvarý a šedý, akosi sa mu nedarilo zašívať bolestivé záplaty v srdci. Hneval sa sám na seba…
Až raz… až raz popoludní nazrel do sekretariátu generálneho. Sedela tam plavovláska s tvárou bohyne a s postavou akoby vystrihnutou z módneho žurnálu. Celkom nová, nepoobzeraná pipenka, určite dnes nastúpila. Teraz, alebo nikdy, pomyslel si. „Samé pekné ženy sú v tom našom úrade,“ začal odvážne. Vošiel dnu, postavil sa tak, aby najlepšie videl tie partie, ku ktorým ustavične blúdil jeho zrak. Sen o rande s kávičkou sa mohol konečne naplniť. „A určite aj zvedavé,“ pokračoval, „rád by so vám po práci poukazoval okolie, hneď vedľa je pekná kaviarnička…“
„Neotravujte!“ zagánila bohyňa.
Vtom sa objavil vo dverách generálny. „Servus, Marcelka, už si tu? Ozaj… Servác… čo tu robíte? Dovoľte, aby som vám predstavil svoju manželku Mar…
Servác vybehol bezhlavo z kancelárie, hneď na druhý deň dal výpoveď a všetkým sa nadobro stratil z dohľadu. Pre istotu…
P. S.: Po dlhšom čase som stretol Fiškusa a spýtal sa ho na Serváca. Ešte vždy je nezamestnaný, vravel, stal sa z neho zarytý starý mládenec, o ženení nechce ani počuť…
Fejtón
Všetci ľudia budú sestry
Konečne som sa dostal k miestečku, ktoré vyhovuje môjmu naturelu – áno, predstavte si, budem kontrolovať, ako sa firmy, ministerstvá, úrady, školy, médiá, kultúrne ustanovizne mimovládky a vôbec všetky organizácie vyrovnávajú s bojom proti sexizmu v slovenskom jazyku. Ako expert Ústavu pre rodovo vyvážený jazyk, uznávaný odborník na rodový genderizmus (uznávaný najmä v Európskej únii, ktorá ma do tejto funkcie odporučila). Nebojte sa, nebude zo mňa úradník s glotovými rukávmi, osobne budem navštevovať príslušné inštitúcie, konfrontovať veci takpovediac „na mieste činu“ dopytovať sa, poukazovať, kritizovať, prípadne dávať pokuty, najmä však za nadmerné zneužívanie generického maskulína, inak povedané, za zástupné používanie mužského rodu v zmysle ženského pohlavia. Aby ste rozumeli: nijaký manažér Nováková, ale manažérka Nováková, ešte lepšie manažérka Novák… nijaký štrajk učiteľov, ale štrajk učiteľstva… Ľudia sú, skrátka, nepoučiteľní, staromódni, príštipkársky, na každom kroku sa stretávam s osloveniami oboch pohlaví zatuchlinami typu: vážení študenti, milí uchádzači, ctení hostia atď.
„A ako sa máme vyjadrovať?“ namietajú.
„Čítajte ministerské smernice, sledujte progresívnych jazykovedcov,“ odpovedám zakaždým,“ máme tu predsa krásne novotvary – študentstvo, uchádzačstvo, hosťovstvo a podobne. Tak smelo do toho…“
Aj toť včera! Prídem do istej fabriky, vychýrenej po celom svete, s ešte vychýrenejšou riaditeľkou, zamierim si to rovno za ňou, zaklopem na dvere… Čože?! zháčim sa. Na dverách nápis: Sekretariát riaditeľa. Tak to teda nie, to je priveľa!
„Čo to má znamenať?!“ pýtam sa sekretárky.
„Nerozumiem, “ celá sa chvela, „môžem vám ponúknuť kávičku, keksíky…?“ hlas sa jej zadŕhal od nervozity.
„Ten nápis na dverách – sekretariát riaditeľa,“ upokojoval som ju zmierlivejším tónom. „Vari sa hanbíte za to, že máte riaditeľku?“
„Kdeže… kdeže, práve naopak,“ pochopila moju pripomienku, „pani riaditeľku máme veľmi radi. A nápis na dverách…
„Odkážte jej,“ prerušil som sekretárkino zdôvodnenie,“ že tentoraz to bude pokuta iba za tisíc eur…“
„Nebude,“ zrazu sa objavila vo dverách riaditeľka, oblečená v saku mužského strihu a v nohaviciach. „nápis vyhotovili na môj pokyn, som totiž…“
… transvestitka, dokončil som v duchu jej vetu.
Z pokuty nebolo nič, musel som byť zhovievavý. Vyšiel som z fabriky, v neďalekom stánku som si kúpil noviny, otvorím ich, do očí mi udrie titulok Aktivisti kritizujú plán ministerstva, čítam, čítam, vidím že pod petíciou sú podpísané väčšinou ženy. A kde sú aktivistky? Ďalší prešľap ako hrom. Poďho teda priamo do redakcie za šéfredaktorom…
„Nehanbíte sa, pán šéfredaktor,“ vytiahol som z aktovky noviny a ukázal prstom na článok, „vy… progresívny denník hlavného prúdu, prinesiete takýto paškvil…“
„Aj majster tesár sa utne,“ zdôvodňoval prehrešok šéfredaktor. „Inak si dávame veľký pozor, dokonca v mnohých prípadoch už neprechyľujeme ani ženské priezviská.“
„Rozumiem,“ prikývol som chápavo hlavou, „nedá sa však nič robiť, predpisy sú predpisy, pokuta vás neminie.“
„Nebuďte na nás taký prísny,“ protestoval, „súčasťou vašej profesie by mala byť predsa tolerancia A navyše sme ako svoji, ako bratia, čo bratia, sestry…“
Toľko ma presviedčal, že som napokon prižmúril oči a pokutu som im tentoraz odpustil. Zapili sme to štamperlíkmi slivovice. To sme mohli, veď slivovica je ženského rodu. Ako inak, aj sme sa po sestersky rozlúčili…
Ešte ma čakala jedna háklivá úloha: do ústavu sme dostali sťažnosť, že v istom (nemenovanom) divadle pred každým predstavením zaznie text: „Vážení diváci, prosíme vás, aby ste počas predstavenia mali vypnuté mobilné telefóny…“, opäť nijaké diváčky a diváci, resp. jednoslovné oslovenie diváctvo. A pritom, ako naschvál, riaditeľ je môj dobrý kamarát.
A teraz sa z toho vysomárte…
Našťastie, v kancelárii bol iba riaditeľov námestník, sedel za širokým stolom, na ktorom svietila dúhová vlajočka. Vysvetlil som mu podstatu sťažnosti…
„Musíte ísť s dobou,“ karhal som ho, „nechápem, že ponechávate onú inkriminovanú nahrávku v predpotopnej podobe. Veď vy umelci máte v génoch zakódované, že ste vždy o konskú hlavu vpredu. Myslite viacej na ženy, nepatrí sa, aby ste ich pohlavie sexisticky zneviditeľňovali.“ Môj hlas znel mentorsky a vyčítavo.
„Polepšíme sa… určite sa polepšíme,“ sľuboval. „Nahrávku vymeníme…“
„Vymeniť… áno vymeniť – to je to správne slovo,“ chválil som námestníka. „Vidieť, že ste genderovo na úrovni. Teda aspoň vy osobne…“
„Zaraz dám príkaz,“ oplýval ochotou námestník. „Ak chcete, môžete si to osobne preveriť…“
„Verím vám, pán námestník,“ odvetil som žoviálne, „keďže ste príkladne ústretový, pokutu vám odpustíme.“ Pri týchto slovách som si pomyslel na priateľa-riaditeľa, ktorý by mi pokutu isto neodpustil. Napokon, akéže výčitky! Aj protekcia je ženského rodu, treba všetko vyvažovať…
P. S.: Friedrich Schiller napísal báseň Óda na radosť (1786), v nej nájdete verš „Všetci ľudia budú bratia“, v titulku fejtónu som ho v rámci „rodového genderizmu“ pozmenil. Básňou sa do istej miery inšpiroval Ludwig van Beethoven v svojej 9. symfónii, v časti Óda na radosť (1823), ktorá sa po hudobnej stránke stala, paradoxne, hymnou Európskej únie (hymna nemá text, čo ma vonkoncom neprekvapuje, lebo EÚ zrejme nevyhovuje generické maskulínum). A na záver niečo parodicky úsmevné: manželka pri sobáši silou-mocou nástojila, aby som nosil jej priezvisko, ale vďaka argumentácii, podopretej princípmi pozitívnej diskriminácie, som svoje priezvisko chlapsky uhájil. Odjakživa a stále sa podpisujem PAVOL DINKA.
Fejtón
Očistec
Ráno som sa zobudil, dobre naladený, odpočinutý s jasne vyčistenou hlavou, postavil som sa k oknu – vyumývané slnko po nočnom daždi zalievalo náprotivné činžiaky zlatistým odleskom. Zhlboka som sa nadýchol a nasal do seba vonkajší pokoj; rýchlo som sa umyl, oholil, navliekol na seba košeľu i oblek, prehodil cez hlavu najnovšiu kravatu, vianočný darček od manželky, a poďho na konkurz… áno, nebuďte prekvapení, na konkurz za riaditeľa ŠOUK. V inkriminovanej budove som optimisticky vybehol po schodoch; skrátka, veril som si…
Po chvíli ma sekretárka pozvala dnu. Predseda komisie, poriadny hromotĺk, sa mĺkvo prehŕňal v akýchsi dokumentoch, bolo počuť iba šuchot papiera. Náhle dvihol hlavu…
„Tak čo, pán Lišiak, cítite sa zrelý na túto náročnú funkciu?“ podozrievavo sa na mňa pozrel a príkro zabodol oči do mojej tváre. „Prezraďte nám, ako ste sa na ňu pripravovali… Čo si myslíte o očistci?
„Čítal som Bibliu…“ zajachtal som bojazlivo, až opatrne.
„Nepýtal som sa vás na Bibliu,“ prerušil ma rázne predseda.
„Len som chcel povedať, že v Biblii sa o očistci nehovorí,“ ohradil som pokojným a vľúdnym hlasom.
„Človeče, azda nechápete?!“ zaručal ako medveď. „Narážal som na vaše skúsenosti
s očistcom.“
„Nuž… akoby som… v očistci bolo fajn,“ pomaly som slabikoval jednotlivé slová.
„Fajn… fajn,“ duril ma predseda, „musíte byť konkrétny, jasný. Lezie to z vás ako z chlpatej deky!
„Veru tak, pán predseda, v očistci sme mali deku, dokonca aj posteľ, uterák, tuším i mydlo, už si presne nepamätám…“
„A čo ešte?“ vystrelil na mňa zvedavú otázku. „Len si pekne spomeňte…“
„Myslím, že tam bola i zubná kefka,“ dodal som.
Vyklopte zo seba všetko, kandidát na tak vážny post musí ovládať detaily,“ poúčal ma predseda. Tentoraz znel jeho hlas takmer kamarátsky.
„Nič iné mi nenapadá,“ bránil som sa rezignovane pridusenou chrapľavou fistulou, akoby sa moje hlasivky premenili na plech.
„A nebol náhodou cez posteľ prevesený povraz?!“ zašemotil predseda potuteľne – s očividným cieľom naznačiť mi správnu odpoveď.
„Áno, bol… úplne som naň zabudol,“ prikývol som. „Hovorili nám, že nám poslúži na očistu duše…“
„A poslúžil?
„Poslúžil.“
„Vidíte, konečne sme sa dostali k meritu veci,“ potešil sa predseda. „Určite už tušíte, čo bude vašou hlavnou pracovnou náplňou… pravda… ak prejdete konkurzom…“
„ Tuším… zrejme to bude mať súvis s očistcom a rajom,“ prikývol som.
„Zdá sa, že ste chytrá hlavička,“ pochválil ma predseda, „ trafili ste rovno do čierneho… tak, tak… raj, očistec, peklo. Hotová Božská komédia…
„Komédia? Pre tú som doslova stvorený,“ hlesol som veselo.
„Nie tak zhurta, milý kolega,“ zháčil ma predseda. „ Nie všetko je vždy smiešne a veselé, tobôž v Boccacciovom diele, nezabúdajte, že Vergíliovi v ňom zahatali cestu do raja. Čo by ste spravili na autorovom mieste? No čo…?!
„Prehodnotil by som svoj zámer,“ odvetil som iba tak spakruky, bez rozmýšľania.
„Fantasticky ste sa vynašli pán…“ predseda si nemohol spomenúť na moje priezvisko.
„Lišiak.“
„Milý priateľko, pán Lišiak, sami ste na to prišli… už ste jednou nohou vo funkcii. Áno… vašou úlohou bude prehodnocovať, opätovne a opätovne prehodnocovať, ktorého kajúcnika pošlete do pekla a ktorého do raja. Na základe jednoznačných zásluh. Trúfate si na to?“
„Pán predseda, trúfam!“ vyhlásil som sebavedomo.
„Nebude to jednoduché,“ upozornil ma predseda. „Kritériá sú náročné… ešte musíme vyriešiť nejaké škvrny vo vašom životopise… chýba vám zákonná previerka, profesijné skúsenosti a… a v súdnom spise vám svieti onen škrabanec. Ale to nejako zariadime…,“ záverečnú časť vety vyslovil takmer nečujne.
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Ostatní členovia konkurznej komisie spokojne odfukovali. Precitli až pri poslednej predsedovej otázke: „Koho by ste ako prvého poslali do raja?“ Podišiel som k predsedovi a zašepkal mu do ucha meno…
Komisia sa kratučkú chvíľu radila, potom ma zavolali dnu a predseda slávnostne vyhlásil: „Pán Lišiak, od dnešného dňa sa stávate riaditeľom Štátnej očisťovacej komisie.“
P. S.: Inšpirované diskusiou v NR SR o novele Trestného zákona a Trestného poriadku. A koho poslal Lišiak ako prvého do raja? Na to príde čitateľ nepochybne sám…
Americký burger
Neviem, či ma poznáte, ale rád sa vám predstavím: som známy bloger, vychytený bojovník proti konšpirátorom, proti všetkým tým tárajom, klamárom, manipulátorom, výmyselníkom, politickým analfabetom a dezolátorom. Pravdupovediac, námetov sa mi ponúka celá hŕba. Aj včera som natrafil na doslova neuveriteľnú vec; vojdem do čerstvo otvorenej reštaurácie, všetko v nej ešte vonia novotou, reku, dám si niečo k obedu. Vo vázach kvetiny, na stoloch luxusné príbory s krištáľovo vyblýskanými pohármi. Posadím sa za voľný stôl, vezmem si do rúk jedálny lístok, neveriaco pozerám, až mi idú oči vyskočiť z jamôk. Chytro som si zavolal čašníka…
„Čo to má znamenať, pán hlavný,“ vyblafol som nervózne, „ruské vajce ako predjedlo, čo ste sa zbláznili?! Vari neviete, čo sa vo svete deje?“
„Ale ľudia si to pýtajú,“ oponoval čašník, „robíme ho z najkvalitnejších surovín…“
„Ešte to tak. O tom nikde ani muk!“ odvetil som rezolútne. „Povedzte vedúcemu, aby sa chytil rozumu a neprovokoval. Čo tak ponúkať scotch egg, v podstate je to to isté. A Škóti sú naši priatelia.“
„O Škótoch sa hovorí, že sú skúpi,“ vysvetľoval čašník, „mysleli sme si, že hostia…“
„Takže aj vy konšpirujete…“, vyčítavo som naňho pozrel a pohrozil mu prstom.
Čašník si čosi mrmlal pod nos a bojazlivo prikyvoval hlavou.
„A polievka?!“ nasadil som si okuliare, aby som lepšie videl. „ Vraj čínska kyslá! Nezdá sa vám, že ste sa načisto zbláznili?! Nehanbíte sa propagovať kapitalizmus ázijského strihu?! Niečo si vymyslite, aby to tak nekričalo…“
„Možno by sme to mohli hosťom sťažiť tým, že by sme im namiesto lyžičiek ponúkli k polievke paličky,“ chválil sa čašník svojou vynaliezavosťou.
„Nezmysel, bolo by to okaté,“ zabrzdil som čašníkovu podozrivú iniciatívu. „Žiada si to zásadné riešenie…. čo tak nazvať polievku úplne jednoducho – ukrajinský boršč?! Receptúru trocha pozmeníte, bude vlk sýty a koza zostane celá.“
Zdalo sa, že čašník sa upokojil, ubezpečil ma, že to navrhne hlavnému kuchárovi. Už som ho chcel pochváliť za ústretovosť, keď som zrazu zbadal na jedálnom lístku niečo, čo ma vyviedlo z rovnováhy…
„Maďarský guláš?“ nasadil som ostrejší tón. „Vašim nadriadeným asi preskočilo, veď je to nehoráznosť! Azda ani netušia, že Maďari odmietli dodávať Ukrajincom zbrane?! Nebodaj s nimi vaši podarení šéfinkovia súhlasia … Hanba hánb!“
„Dobre, ale maďarský guláš má tradíciu, najviac sa míňa,“ pokúsil sa argumentovať čašník. Hlas sa mu chvel a chrapľavo zadŕhal.
„Míňa, nemíňa… treba byť politicky uvedomelý!“ Nasilu som sa premáhal, aby som nevybuchol. „Aj vo vašej branži musíte pochopiť, že politika ide cez žalúdok. Nedá sa stále hrať na mŕtveho chrobáka a čerpať výdobytky, ktoré vám spoločnosť dáva…“
„Čo máme teda robiť?“ Čašník nado mnou bezradne stál a krčil plecami.
„Rozmýšľať, pán hlavný, rozmýšľať,“ pohotovo som zapol, ako hovorí detektív Poirot, bunky svojej sivej mozgovej kôry. „Čo keby ste pozmenili názov maďarský guláš na guláš od južného ukrajinského suseda,“ zahlásil som víťazoslávne.
„Názov je trochu pridlhý,“ namietol čašník, „môže to hostí odradiť…,“ zašemotil potichu, zrejme sa bál, že ma rozčúli.“
„Práve naopak, milý pán hlavný,“ odvetil som žoviálne, „hostia budú zvedaví, čo sa za tým tajomným názvom skrýva, objednávky sa vám len tak budú hrnúť. Navyše Ukrajina je hitom na celom svete, sám to najlepšie viete. Budete v kurze…
Čašník rozmýšľal, mal som pocit, že sa mu môj návrh pozdáva. Napokon sme si padli do oka a kamarátsky sme si podebatovali. Prehodili sme zopár slov o francúzskych zemiakoch, poradil som mu, aby aj s nimi dačo urobili, lebo prezident Macron nejako podozrivo často telefonuje s Putinom, na pretras prišiel aj granatiersky marš, oná skvelá a obľúbená bezmäsitá pochúťka – v tomto prípade zase nemecký kancelár Scholz prejavuje v ostatnom čase až nadmernú ochotu navštíviť Moskvu. Prisľúbil, že to budú odteraz veľmi podrobne sledovať a podľa toho budú zostavovať jedálny lístok. Prirodzene, adekvátne premenujú aj jednotlivé jedlá.
„Pozor si dajte i na tatársky biftek,“ prízvukoval som mu, „lebo Tatári všelijako vajatajú, zdá sa, že sa začínajú prikláňať na ruskú stranu.“
„Môžete sa spoľahnúť,“ uistil ma. „A vy? Čo si dáte na obed?“
Ani sekundu som nerozmýšľal, vlastne… vedel som to už vopred: „Americký burger s hovädzím mäsom dovezeným z Ukrajiny.“
Chutil výborne, bol šťavnatý, robený so srdcom patriotov.
P. S.: O svojom kulinárskom zážitku s americkým burgerom napíšem v ďalšom fejtóne. A niečo poviem aj o anglickom bučiacom wimbledonskom bifteku podľa receptu ukrajinskej tenistky Svitolinovej. Už teraz sa môžete tešiť…
(Fejtóny si môžete prečítať, vyšili v Literárnom týždenníku.)
Pavol Dinka
