Milan Kenda v rokoch 1952 až 1955 študoval na strednej škole v Ružomberku, v rokoch 1955 až 1960 biológiu a zoológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1960 až 1962 pôsobil ako asistent na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, v rokoch 1962 až 1965 bol redaktorom vo Vydavateľstve Osveta. Ďalej, v rokoch 1965 až 1968 pôsobil ako redaktor denníka Smena, v rokoch 1968 až 1977 ako redaktor dvojtýždenníka Príroda a spoločnosť a v rokoch 1977 a 1984 pracoval ako novinár v slobodnom povolaní. Potom nasledovali roky 1984 a 1987, keď sa zamestnal ako redaktor v Podniku zahraničného obchodu INCHEBA a v rokoch 1987 až 1989 bol vedúcim redaktorom denníka Ľud. V rokoch 1989 až 1991 bol šéfredaktorom mesačníka Ekopanoráma, v roku 1991 pracoval vo vydavateľstve Zdravie v rokoch 1992 až 1993 vo vydavateľstve Príroda. V rokoch 1993 až 1997 pôsobil ako novinár a publicista v slobodnom povolaní v Bratislave. Od roku 1997 je na dôchodku. Zo začiatku písal poéziu, neskôr sa preorientoval na krátku satirickú prózu až napokon vynikol v tvorbe aforizmov, epigramov a fejtónov. Je autorom aforistických zbierok Myšlienky učesané na ježka (1963), Kúsok rebra z Jánošíka (1997), Epidrámy a Epidraky (2009) a Výlet do Satirónie (2009). Jeho aforizmy sa objavili v domácich i zahraničných antológiách aforizmov, Len nech sme zdraví (1982), Veselý aforistikon, Rozmarný svět citátů a aforismů, Rój žartów (všetky 1992), Domová pokladnica (1993), Moudří stále mezi námi (1996). Ako popularizátor vedy, osobitne biológie, medicíny a ekológie, v oblasti populárno – náučnej literatúry popri časopiseckých príspevkoch napísal knihu Žiarenie – hrozba i nádej (s J. Tolgyessym, 1976), Neviditeľný svet vírusov (s V. Mayerom, 1978), pre dovolenkárov príručku, Tiene slnečných dní (1983). Bol a stále je plodným publicistom v slovenských, českých a poľských novinách a časopisoch, kde doteraz uverejnil množstvo príspevkov rozličného tematického zamerania. Detskému čitateľovi adresoval zbierku veršov Klamná fauna zooklauna alebo Päťka z prírodopisu (1999). Teraz, na sklonku svojho života napísal a vydal knihy s názvami Epidrámy a epidraky (2009), Usmievavý jeleň (2015), Krtko ryje vrtko (2004), Výlet do Satirónie (2009), Rok nakúka spod klobúka, Meluzína Jozefína (2016), Neviditeľný svet vírusov (1978), Žiarenie – hrozba i nádej (1976. Ostatná jeho kniha má názov AFOROAFÉRY, je vo svete takpovediac unikát. Obsahuje viac ako 3000 selektívnych aforizmov (!) Milan Kenda, je okrem humoristu a publicistu aj spisovateľom a recenzentom. Možno povedať, že humorista, magister Milan Kenda je snáď najlepším slovenským aforistom a to nielen od čias vzniku samostatného Slovenska. Jeho myšlieny v podobe aforizmov sa objavujú, prípadne objavovali už takmer v každom printovom médiu a prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. Vydal už viacero kníh a je aj recenzentom. Už z tohto výpočtu možno usudzovať, že hoci nie je prozápadný umelec, patrí medzi našich najúspešnejších humoristov v tomto druhu humoru a satiry. Na jeseň 1956 debutoval v satiricko – humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla na Slovensku, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – sčasti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto mini útvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových, do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016): „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu. Možno povedať, že humorista, magister Milan Kenda je snáď najlepším slovenským aforistom a to nielen od čias vzniku samostatného Slovenska. Jeho myšlienky v podobe aforizmov prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. Milan Kenda, je okrem humoristu a publicistu aj spisovateľom.
Rozhovor s Milanom Kendom pre srbský časopis Šipak
ŠIPAK: Pán Kenda, ste považovaný za jedného z najslávnejších slovenských aforistov. Kedy ste začali písať aforizmy?
KENDA: Moje prvé aforizmy, nesystematicky, v dlhých a nepravidelných intervaloch, som začal počas štúdia písať ako poslucháč biológie (s konečným dôrazom na zoológiu) na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval som na jeseň v roku 1956 v satiricko humornom časopise Roháč, ale nie aforizmami, ale veršami satirických alegórií a bájok. Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku vypukla aforistická hyperaktivita, najmä medzi mladými spisovateľmi. V priebehu času sa aforizmus rozpadol na filozofický, nadčasový, v cudzom jazyku ľahšie preložiteľné aforizmy, často ako maska na obranu proti komunistickej cenzúre. Paradoxne, v prípade aforizmov, boli totalitné obdobia obdobím prosperujúceho uverejňovania na stránkach periodík. Demokratické obdobia sú obdobím upadajúcich publikácií.
ŠIPAK: Pracovali ste v populárnom satirickom časopise Roháč. Povedzte nám viac o tomto časopise.
KENDA: Satiricky vtipný časopis Roháč bol vydávaný mnoho rokov počas vysoko deformovaného socializmu z Kremla. Napriek ťažkej cenzúre často kritizoval základné chyby a deformácie režimu. Napriek cenzúre mohol čitateľa príjemne prekvapiť blikaním uzdravenia, vznešeného humoru a prehľadného, zmysluplného a cieleného satira. Bol nepochybne na vysokej literárnej úrovni (vrátane umeleckej úrovne) a podieľal sa na formácii a prezentácii satiricky vtipných literárnych osobnosti. Mnohým slovenským satirikom chýba kumšt nezabudnuteľných Roháčovcov, ale nepomôže mu to prehliadkami kiosku, pretože sa zdá, že jeho prevrat v roku 1989 a následné opustenie trhu a tunelovanie ho nezvratne vyradili z pódia. Je možná reinkarnácia Roháča? Popredný slovenský a slovensky orientovaný karikaturista a satirik Andrej Mišanek, humorne a vhodne uvádza, že na Slovensku by sme pri nekonečnej politickej polarizácii občanov potrebovali dva Roháče – jeden pre svetových občanov a druhý pre vlastencov. Táto fragmentácia je najzávažnejšou prekážkou možnej resuscitácie Roháča. A keď si spomíname na odvážne kritické dobrodružstvo Roháča a jeho mušketierov, stojí za zmienku o maskovacej metóde toho, čo bolo povedané. Takže medzi riadkami. Cenzori sa zamerali na zjavné a zvyšok obsahu nechali skryť tajomstvá statočných kritikov. Cenzori odstránením priamej kritiky neskontrolovali zostávajúci obsah.
ŠIPAK: Aká je dnes situácia so slovenským humorom a satirou?
KENDA: Na otázku: „Aká je pozícia slovenského aforizmu v modernom kapitalizme?“, odpovedám, že je perlou v púšti. Slovensko je aforistickou superveľmocou a má veľkú skupinu talentovaných aforistov a epigramatistov. Žiaľ, z ideologického hľadiska sú rozdelení do troch skupín: národní, svetoví občania a neutrálni. Neutrálni pracovníci sa zvyčajne vyhýbajú písaniu aforizmov o politike a tak ťažia z väčšieho percenta svojich nadčasových aforizmov v pomere k ich vlastnej tvorbe. Aforisti a epigramatici sa preto kvalitatívne líšia pravidelným monitorovaním publikovanej práce (keď vidia, na čo poukazujú a čomu sa vyhýbajú), nemôžeme sa však kvantitatívne spoľahnúť na žiadne štatistické údaje, ani to nemožno urobiť s absolútnou presnosťou. Úmyselne píšem o aforistoch a epigramatistoch ako o pomerne dobre definovaných satirických postavách, ale zdá sa, že karikaturisti, ktorí nie sú mojím ústnym predmetom reflexie, majú v podstate rovnaké zistenia. Ale poďme na to…v rovnakom čase ako vypnutie predtým spomínaného časopisu Roháč, stránky v slovenských novinách, ktoré boli také bežné v čase prekliatej totality. Podľa mechanicky prijatého, kopírovaného západného vzoru, veľké krížovky a nekonečne hlúpe teritoriálne žalostné anekdoty, sú často v novinách k dispozícii ako zábavný segment, často používajú vulgárne slová. Anekdoty sú pohodlné a ľahko čitateľné v krčme a za volantom nákladného automobilu. Základná a nepríjemná kontroverzia v živote slovenských autorov humorne satirických žánrov je: Môžu produkovať podstatne viac, ako môžu publikovať. Nešťastné príležitosti na publikovanie sú, ako ďalšie zlo, spojené s hroznými poplatkami za almužnu, ktoré pôsobia ako fraška v porovnaní so súčasnými cenami v obchode. To určite nestačí na doplnenie napríklad zlých platov učiteľov alebo dokonca dôchodkov! A v tých niekoľkých osamelých oázach kvalitnej humorno – satirickej práce existuje obrovské množstvo autorského pretlaku, často s adekvátnymi prejavmi sympatie, antipatie a protekcionizmu. Rozhoduje, či je autor z tej istej kaviarne ako redaktor alebo aspoň zo susednej dediny. Situáciu ešte viac prehlbuje miestne literárne kritické rešpektovanie aforistických a epigramatických diel, na rozdiel od názorov západoeurópskych autorov, ktorí na esej kladú aforizmus. Koniec koncov, najsmutnejšie vysvetlenie vo funkcii bodu: Čo by ste mali vedieť, srdečný humor pre dnešné mladé generácie? Ako by reagovala na zvládnutie satiry, keď má problémy čítať s porozumením? Páčila by sa kvalitná tvorba týchto spotrebiteľov dnešnej pseudo-vtipnej televízie, ktorá pozostáva z neustáleho kopania do zadku? Skutočne sme sa neodchýlili od skutočných hodnôt, vrátane humorne satirických hodnôt?
ŠIPAK: Má slovenský aforizmus budúcnosť?
KENDA: Plnohodnotné aforizmy s filozofickým nábojom sú jednou z mnohých literárnych možností kritického opisu reality a holistického spôsobu myslenia. Mnohí aforisti podráždení vnútorným bezohľadným a beztvarým kapitalizmom (vrátane autora týchto línií) na to reagujú kritickými mikro-odrazmi, hoci nie všetci budú mať charakteristický znak a osud nadčasových aforizmov. Často to budú kritické ultramikrobalasty, ktoré osobne nazývam politológiou, t. j. Ultra-mikro komentár k určitým politickým a ekonomickým udalostiam a traumatám. Len čo tieto udalosti upadnú do zabudnutia a traumy sa zotavia (ak vôbec existujú), politická veda na ne reaguje. Nemajú platnosť večných aforizmov, reagujú na konkrétne situácie. Pokiaľ ide o potešenie z čítania poskytované čitateľovi aforistom prispôsobeným „tej istej vlne“, tieto texty sa naplnili skutočnou, menšou, jemnou psychoterapeutickou funkciou. Snažili sa uľahčiť, spríjemniť si život a prekonať vyššie uvedené potešenie. Avšak aj časť týchto politicky vyladených mikro foriem bude priťahovať základné charakteristiky a trendy politicko-ekonomickej formácie zvanej kapitalizmus, a preto bude zahrnutá do zbierky nadčasových, večných aforizmov, aforistickej klasiky. Je pravda, že politická veda je skutočne smutná, dokonca depresívna, ale zlo sa tak eskaluje vo svete aj v živote. Dostaneme sa na dno: V živote moderného aforistu prevláda podráždenie, funkcia inšpirácie. Dekadentné sociálne zriadenie týchto čias ponúka obrovské množstvo negatívnych impulzov, podráždení a tém pre satirické zobrazenie a negáciu. Je to obrovská ponuka na vytvorenie slovenských aforistov, ktorí (ako vidíte) napíšu a budú neustále písať (pokiaľ verím) a vyvíjať neustály tlak na zverejňovanie svojich nápadov. Pri tejto príležitosti by som rád poďakoval pánovi aforistovi, neúnavnému organizátorovi rôznych vydavateľských súdov pre slovenských satirikov a zakladateľovi a nezištnému redaktorovi Milanovi Kupeckému, ktorý vytvoril online časopis HUMORIKON. „Rezidencia“ pre tvorcov hodnotného slovenského humoru a satirického diela. Chcel by som sa tiež poďakovať tvorcom bratského srbského časopisu ŠIPAK za skvelú a nezabudnuteľnú príležitosť vystúpiť pre celú skupinu vlasteneckých slovenských autorov. Vrátane vlaňajšej Analógii v prestavení tvorby slovenských aforistov vydaná v spolupráci so spomínaným Humorikonom.
ŠIPAK: Aké sú vaše plány do budúcnosti?
KENDA: Keď napíšem tieto riadky, budem mať 83 rokov. Keďže je neskoro, neviem, čo mám robiť skôr! Som si vedomý svojho veku, a preto nemôžem pracovať. Ponáhľam sa najmä s vydávaním kníh, pretože chcem zanechať nejaký literárny intelektuálny odkaz. Vďaka láskavému prístupu riaditeľa vydavateľstva DAKSE v Bratislave, odborníka na poéziu a literatúru Dr. Desiata z mojej série má názov USMIEVAVÝ JELEŇ a prináša prierez môjho celoživotného humorného a satirického diela v rôznych žánroch: mikrogroty, poetická mini próza, realistické a fantasy humorné, paródie na správy, mýty a minibaly, mýty o „živote“, dialógové satiry, fiktívne politicko-kritické rozhovory, literárne sentimenty. Je to veľmi rozmanitá kniha tematicky aj žánrovo. Dvanásta, AFOROAFÉRY, je vo svete jedinečná: viac ako 3000 selektívnych aforizmov od jedného autora. Dopĺňa ho spomienka spojená s mojimi literárno-teoretickými a literárne kritickými pozorovaniami a diagnózami v oblasti humorno – satirickej literatúry. Vo výrobe mám trinástu knihu, sériu dobrodružných, dobromyseľných, poľovníckych, ironických a zábavných básní pre deti s názvom GÚĽALA SA KU MNE GUĽA. Ak tu budem ešte niekoľko rokov, rád by som zverejnil napríklad sériu veršov ironického spevu, prekážok a múdrosti s názvom „ZBOJNÍCKE ÁRIE Z HÔR DO TRAMTÁRIE“ titul KACÍRSKE SENTENCIE, celoživotná sekcia pre dospelých piesne (názov zatiaľ nepoznám), výber moje čitárne boli populárne v týždenníku Shift o týždennom cykle ironických diagnóz v minulosti, ktorý sa volá IRONICKÝ LEXIKÓN. Samozrejme, ak…
Vízie bez provízie
Keď sa riadenia slovenskej kultúry zmocnila chovateľka koní, naša kultúra sa ozlomkrky ocitla v Taxisovej priekope.
U nás sa do špičkovej politiky netreba prebíjať, ale presľubovať.
Viem, kedy nastane Súdny deň! Keď prestanú merať rýchlosť v Jakube pri Banskej Bystrici. Tých zastaví iba trúba archanjela Gabriela!
Všetci súčasní koaličníci sú pružní historici. Keď sa v diskusii ocitnú v úzkych, zabrúsia do histórie Smeru.
Keby Fico ako pionier absolvoval letný pioniersky tábor na Kryme, Matovič by ho vykričal ako pôvodcu anexie Krymu.
Čo môžeme čakať od bábkoherečky a od chovateľky koní? Pokusy vodiť nás ako bábky na šnúrkach a zaviesť konskú drezúru pre ľudí.
Pracovníci našich ministerstiev sa svedomite pripravujú na rôzne reformy: pripravujú si výhovorky.
Trnavský kaukliar sa domnieva, že vážnosť získa ustavičným znevažovaním predchodcov.
Niektoré rodinkársky zriadené funkcie pripomínajú dosýpačov piesku do púšte.
Najnápadnejší prínos tzv. nežnej revolúcie: Denné zárobky menšiny pripomínajú ročné zárobky väčšiny.
Keď všetci okolo nás v uliciach stádovito fičia, chystajú sa čosi hlúpe narafičiť.
Ľudstvo mohlo mať bilióny zlatých, nebyť tridsiatich strieborných.
Namiesto socializmu s ľudskou tvárou máme tu kapitalizmus s charitatívnou maskou,.
Učte sa arabčinu, budúci európsky dorozumievací jazyk.
Namiesto fejtónu
Malý príbeh krtí
Každý krt je presvedčený, že práve on sám urobí do sveta správnu dieru. Nájde si vhodný terén, mäkkú hlinu, v ktorej nenarazí na žulový odpor. Hrabe k sebe, hrabe pod seba. Vyrýva tunely, o akých sa rôznym dážďovkám ani len nesnívalo. A ony samy dlhé niekoľko centimetrov nadobúdajú v krtích tuneloch pocity metrových dĺžok.
Niekedy tunely dvoch krtov vyústia do seba, ibaže oba krty idú na vec z iného konca, takže dochádza k zrážke krtov. Vtedy sa krty začnú navzájom zahrabávať. No oveľa častejšie vedú krtie tunely jeden nad druhým. Vtedy vrchný krt, ryjúci v plytšej vrstve, narúša klenbu krta spodného. Na revanš spodný krt podrýva tunel krta vrchného. Na tieto tiché zosuvy pôdy doplácajú iné malé živočíchy.
Každý krt čoskoro zistí, že smerom do hĺbky ubúda koristi. Preto namiesto diery do sveta sú krtie tunely iba povrchné škrabance v hociktorej záhrade.
Epigramáž
Populistickí tribúni
Hádžu z tribún do huby
vypečené holuby.
Vraví divák z ulice:
Klamú! Sú to kačice!
Historický posun
„Nežná“ spadla z neba.
Dnes? Každý pre seba!
Kaukliari
Kvôli válovu prasce
kladú lákavé pasce.
Demokrat
Predvolebný hlce guláš,
na to si dá rizling,
emisárom kydá na nás
svetoobčan Quisling
Perspektívny talent
Hadí jazyk koaličný,
skvele kydá blato.
Môže ísť hneď do Markízy
ako moderátor.
Historická nočná mora
Beda, ak pán Ruml
zistí, že máš VUML!
Morality a iné hity
Plakať zvykneme len nad sebou a nad cibuľou – a všetci ostatní sú nám ľahostajní.
Život v baskervillskom kapitalizme prevychová mnohých žičlivých na žlčových ľudí.
Opierať sa o kolegov na pracovisku vám zvyčajne pomôže asi tak ako opierať sa o zhnitý plot.
Nejedna stará mama je ako čínsky kuli! Vykoná hory práce a neznamená nič.
Dievky sa nechcú stať zdravotnými sestrami preto, aby pomáhali iným ľuďom, ale preto, aby iní ľudia museli pomáhať im, ako to robia príbuzní takmer všetkých pacientov.
Romantici vedia prírodu opísať, technokrati odpísať.
Po prečítaní majstrovsky napísanej biografie možno opísaného človeka vyhlásiť za svätého.
Načo nadávať na drahé potravinové reťazce? Poznáte niečo lepšie na redukčnú diétu?
Nepracovať mohol aj hrdina z čias totality – ak bol operetný.
Nemastný-neslaný človek je stelesnením zdravej diéty proti vysokému krvnému tlaku aj obezite.
Neslušné vtipy vám prinesú slušnú popularitu v spoločnosti i príbuzenstve.
Tvorivá sila našincov je priam gigantická, keď sa naskytne príležitosť znetvoriť tvorbu iného Slováka.
Majetkové zbohatnutie nezriedka prináša duševné schudobnenie.
Sme čoraz nedočkavejší: premeškajúc roky naháňame minúty.
Ak nechcete víriť bahno, neponárajte sa do problémov!
Bežný rečník sa usiluje dostať nad hlavy poslucháčov, vášnivý rečník do hláv poslucháčov.
Spomienky Milana Kendu na nezabudnuteľný Roháč
„Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko – humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskovského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodielal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko – humoristickej literárnej osobnosti. Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chýbať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša…Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – zmietol ho z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase preklínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho! Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedôverou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slovensku je to tak! Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dobrou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zelenú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech. Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh: Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, napríklad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kvalitný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie. Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky orientovaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovuoživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru! A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi parametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vymierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by znamenal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumentov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespomínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a majstrovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?“
O autorovi prinesieme v najbližších vydaniach Humorikonu viac, ak nám ho nezlikvidujú nekultúrni odporcovia demokracie v rámci tzv. hybridnej vojny.
Milan Kenda
